StanoFeher

Rybárske preteky - Ísť, či neísť ???

2011-05-08T02:28:00.001-07:00

Takúto hamletovskú otázku si kladiem každý rok už od polovice apríla. Vnútri ma potom hryzie až do večera pred dňom pretekov. Pôjdem tento rok? Nepôjdem? Za každými absolvovanými pretekmi si vždy poviem, že na budúce už určite nie, no rybárska abstinencia nakoniec predsa len zvíťazí a ráno o štvrtej vyrážam z domu.
Viem, že chytiť dobré miesto u vody je bez šance, ale spať u vody ma už neláka. Po skúsenosti, keď dvaja silne podgurážení rybári ,počas bitky medzi sebou ,spadli do nášho stanu som usúdil, že zdravie mám len jedno a nehodlám ho riskovať kvôli umiestneniu na pretekoch.
Po príjazde k vode potom každoročne musím riešiť výber lovného miesta. Teda... O výbere by som nehovoril. Sadnem si tam kde je voľné. Voľné miesta sa začnú zvyčajne objavovať až po šiestej hodine, po začiatku pretekov. Vtedy sa ukáže koľko známych, ktorí mali poobsádzané miesta, neprišlo a koľko ľudí po nočnom alkoholovom besnení nie je vôbec schopných ráno nahodiť. Samostatnou kapitolou sú poohradzované pozemky okolo starého Adamova. Súkromné vlastníctvo nepustí a všeobecný prístup k vode podľa zákona dnes nikoho netrápi. Škoda. Rybárov, ktorí prišli na preteky kvôli rybám to potom len znechutí.
Nechcem však len kritizovať. Organizátorom patrí vďaka, že majú trpezlivosť a chuť takúto masovú akciu pripravovať. Určite je to neľahká úloha a pri takej návštevnosti sa určite nedá vyhovieť všetkým zúčastneným. Budem im držať palce a želať veľa úspechov pri poriadaní ďalšieho ročníka.
Ako kuriozitu mi ešte nedá nespomenúť tohtoročný najväčší úlovok.
Osobne by som neodmenil rybára s kaprom, ktorý mal tuším 73 cm, ale hasičov. Tí vytiahli z vody štrkoviska bezpochyby historicky najväčší úlovok v histórii nášho združenia. Osobný automobil. Neviem čo stváral majiteľ v noci, keď mu auto ušlo, ale som rád, že som nespal v stane u vody pod jeho zaparkovaným vozidlom. Ale to sa už vraciam k tomu, čo som písal na začiatku glosy : „Zdravie mám len jedno a nehodlám ho riskovať kvôli miestu na pretekoch.“
Tento rok som na pretekoch neurobil ani záber. Nesťažujem si. Mal som aspoň možnosť byť pár hodín na rybách. Lákavá prvá cena mi zasa utiekla. Nevadí. Beriem to športovo. Hádam sa na rok podarí. Teda... Na budúci rok ma čaká ďalšie rozhodovanie. Ísť, či neísť???

Začala nová sezóna

2011-04-28T09:27:00.000-07:00

Po dlhšom čase opäť na rybách.
Minulý rok som z časových dôvodov na rybách nestrávil toľko času koľko by som chcel.
15. apríla začala pstruhová sezóna. Tak ako každý rok som bol vyskúšať šťastie na našej Chvojnici. Pstruh sa síce nepodaril, ale jalce, červenice a hrúziky mi dali elán do novej sezóny.

Po dlhšej dobe u vody

2010-08-12T13:30:00.000-07:00

času na ryby poslednou dobou nie je toľko koľko by som si predstavoval. K vode sa dostanem len na pár hodín a tak väčšie úspechy na boilies sa zatiaľ nedostavili. Chodím sa baviť aspoň plavačkou.
Predvčerom som si dobre zachytal na Boričkách I. a 45cm kapor mi skoro strhol plavačkový prút do vody keď som sa na chvíľu obrátil od prútov na druhú stranu. Nakoniec nezaháľal ani prút, ktorý som nahodil na boilies bokom a po kapríkovi 51cm, ktorého som nefotil som stratil peknú rybu, ktorá sa vyrezala. Kuriozitkou bol pleskáč, ktorý zabral na boilies, ktorý mal väčší priemer ako jeho ústa.

Ospravedlňujem sa za kkvalitu fotiek. Fotil som len mobilom

Rybička

2010-07-19T02:45:00.001-07:00

Nočný lov

2010-06-27T06:25:00.000-07:00

Jedna zaujímavá fotka z večera pod hodonínskym mostom.

U splavu 2.

2010-06-24T11:34:00.000-07:00

U splavu bolo rybárov viac. Za zmienku iste stojí aj mladý rybár Andreas Babuliak, ktorému sa podaril uloviť pekný sumček. Dnes bol len menší, včera sa mu podľa slov jeho otca podaril vytiahnuť krajší, ktorý mal 14kg. Škoda, že som neišiel okolo včera.

U splavu

2010-06-24T11:23:00.000-07:00

Dnes som sa bol po práci pozrieť na Adamovskom splave. Podarilo sa mi presvedčiť ďalšieho rybára z nášho združenia aby mi "zapózoval". Možno ho viacerí poznáte. Je to pán Tomeček a u vody ho vídať naozaj často. Môže sa pochváliť aj peknými úlovkami, ktoré nájdete na našej webovej stránke MOSRZ Holíč v sekcii kapitálne úlovky.

Adamov II.

2010-06-24T11:17:00.001-07:00

Na pytliackom chodníčku

2010-06-05T12:04:00.000-07:00

Moje najobľúbenejšie rybárske mesiace sú september a október. Počasie býva ešte veľmi príjemné a nepoznám nič krajšie ako nádherné babie leto voňajúce okolo mňa keď som pri vode. Kapry berú ešte spoľahlivo a čoraz viac sa začínajú o slovo hlásiť aj zubáče, ale najmä šťuky. Sem tam si ešte vyrazím na kapra, ale oveľa viac ma lákajú práve šťuky a zubáče. Od septembra prívlačový prút nevyberám ani z auta a vozím ho všade so sebou. Potom si pri každej malej príležitosti nenechám ujsť ani najmenšiu možnosť skúsiť šťastie na niektorej našej vode. Takto to býva zväčša každú jeseň, no tento rok bol iný. Nastúpil som na rodičovskú dovolenku, starám sa o osemmesačného synčeka, a popri tom som úspešne dokončil vysokú školu. Dúfam, že si dokážete predstaviť akým sviatkom je pre mňa teraz čas strávený na rybačke.
Jedným z týchto sviatočných dní bola aj októbrová nedeľa. Manželka bola doma, učenia som mal už po krk a tak som sa rozhodol ísť si odpočinúť k vode. Autom som si to zamieril k rieke Morave no skôr ako som k nej prišiel zmenil som plán a auto zvrtol k jednému melioračnému kanálu, ktorý je na ňu napojený. Vybral som z auta prívlačový prút, do kapsy hodil zopár gúm, nejaké náhradné lanko, vdýchol som do pľúc popoludňajší, októbrovo voňajúci vzduch a vyrazil som pozdĺž kanála. Polia postupne vystriedal lužný les a ja som sa cítil ako v raji. To hlasné ticho priam bilo do uší. Jediné čo ho sem tam prerušilo bol len môj dych a čľapnutie, keď gumová rybka dopadla na hladinu. Neprehľadával som každý kút vody a nesnažil som ani viesť nástrahu maximálne dráždivo ako to robievam inokedy. Len som si užíval chvíle jesenného pokoja a čaro prírody a popritom som sem tam prehádzal nejakú hlbočinu. Jednoducho som relaxoval. Postupujúc takto dolu prúdom ma nohy zaniesli až k cestnému mostu, ktorý prechádza ponad túto vodu. Pomaly sa začalo stmievať a tak som sa rozhodol, že to skúsim ešte pod ním , otočím sa a pôjdem späť k autu. Pod mostom už bolo prítmie. Nahodil som gumovú rybku dolu po prúde a začal som navíjať vlasec. Už po chvíli som ucítil, že som o niečo zavadil. Hoci odpor nebol silný, snažil som sa navíjať vlasec čo najopatrnejšie, aby sa nepretrhol. O chvíľu sa zjavila moja gumová nástraha a na jej háčiku bol zavadený druhý vlasec. Načiahol som sa, vymotal rybku z dotiahnutého vlasca a začal som ho pomaly vyťahovať. Odložil som prút a snažil sa ho dostať z vody. Nemám rád, keď rybári nechávajú po sebe pri vode staré silony. Dotiahnutý vlasec bol od blata a úplne klzký. Išlo to pomaly. Zrakom som sa snažil vypátrať ktorým smerom asi vedie jeho koniec a čo mi môže klásť odpor. Onedlho som vo vodnej tráve kúsok odo mňa zbadal, ako sa z nej niečo vyplietlo a poskakovalo to na hladine. Skôr ako som si to stihol lepšie prezrieť silon sa mi vyšmykol z ruky a malý predmet z hladiny opäť zmizol vo vodnej tráve. Musel som použiť môj prívlačový prút aby sa mi ho znova podarilo zachytiť. To už som bol úplne zvedavý čo sa to tu deje. Druhý pokus bol už úspešný. Silon sa mi podarilo pritiahnuť bližšie a z vodnej trávy ku mne dotancoval malý plaváčik, ktorý bol súčasťou nájdeného vlasca. Hoci som ho už dotiahol z prúdu do tíšiny stále divoko poskakoval po vodnej hladine. Čoskoro som sa dozvedel prečo. Na konci nájdeného vlasca pod plaváčikom bol chytený asi polmetrový sumček. Opatrne som ho vybral z vody a zbavil háčika. V slabnúcom svetle som sa ešte pokochal jeho krásnym zeleno sivým, mramorovým sfarbením, ktoré odrážalo posledné slabé lúče slnka a pustil som ho späť do svojho živlu. Do hlavy mi však nešlo, ako niekto tak hrubý vlasec (odhadoval som ho až tak na štyridsiatku) s tak malým sumčekom mohol utrhnúť. Vzal som znovu silon do ruky preťahoval som ho medzi prstami až som objavil jeho druhý koniec. Na počudovanie som si pri jeho vyťahovaní nevšimol, že jeho druhý koniec nevychádza z vody, ako to zvyčajne býva keď zavadím o utrhnutú udicu, ale ide z brehu. Kúsok odo mňa pri suchom konári bol zapichnutý v zemi kolík a na ňom uviazaný druhý koniec vlasca. Až teraz mi svitlo. To čo sa mi dnes podarilo vytiahnuť z vody nebola utrhnutá udica nejakého rybára, ktorý prehral súboj s rybou, hoci malou, ale pytliacky „grunt“. Tak sa u nás nazýva kus vlasca s háčikom a s nástrahou uviazaným na brehu a ponechaným vo vode aj niekoľko dní. O tom aký to je trestuhodný a nemorálny spôsob rybačky tu písať nechcem. To je určite každému jasné. Zaujímalo ma však ako by som sa zachoval ja alebo niekto iný, ak by bol na nájdenom „grunte“ mierový sumec alebo iná ryba. Rozmýšľal som nad tým cestou späť k autu. Našiel by som toľko sily pustiť ho späť do vody? Odpoveď som nehľadal dlho. Hoci by bola na háčiku zavesená i rekordná ryba putovala by späť do modravých hlbín svojho živlu. A čo vy?

Článok bol napísaný v roku 2006.

Bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.

Michal 4.6. 2010

2010-06-05T01:00:00.001-07:00

Foto z mobilu.

Adamov II. Kapor 78cm. Nástraha boilie Frankfurtská klobása - vlastná výroba

RYBA BOLA VRÁTENÁ DO VODY!

loďka

2010-06-05T00:50:00.000-07:00

Tak toto je kamošov nový pomocník. Dá sa s ňou efektne zakrmovať a zavážať nástraha.

Na brehu Moravy

2010-05-29T23:59:00.000-07:00

Ryby a rybačka neni len o rybách. Aspoň pre mňa je aj o rybároch, ľuďoch spätých s vodou a prírodou. Ich rybárske duše v sebe nosia príbehy a zážitky s rybami. Pamätajú staré časy, ktoré sme my mladší nezažili, poznajú vodu a jej tajomstvá.
Neraz sa mi už stalo, že som si po príchode k vode namiesto nahodenia prútov sadol k staršiemu rybárovi a "prekecal" som s ním hodný kus času vymedzený na rybačku.
Tak to bolo aj včera, keď som išiel pozrieť s kamarátom či je už hladina rieky Moravy nižšie a vhodná pre rybačku. Príjemný podvečer a rozprávanie o rybačke na našej krásnej rieke Morave nám nedokázali prekaziť ani nálety po krvi bažiacich komárov.

Pokiaľ sa mi podarí stretnúť viacej rybárov, ktorým by neprekážala prezentácia na mojom blogu, rád Vám ich priblížim v sekci Rybári.

Vodné iskrenie

2010-05-29T23:53:00.000-07:00

Ovečky

2010-05-24T09:30:00.000-07:00

Riči - Boričky 2009

2010-05-10T09:24:00.000-07:00

A kaprík zamával na rozlúčku ocasnou plutvou a vrátil sa tam kam patrí...

Riči - Boričky 2009

2010-05-10T09:21:00.000-07:00

Riči a 82 cm :)

Riči - Boričky 2009

2010-05-10T09:18:00.000-07:00

Kapor 82 cm - Lastia - Frankfurtská klobása. Boričky II.
RYBA BOLA VRÁTENÁ DO VODY.

Riči - Boričky 2009

2010-05-10T09:11:00.001-07:00

Boričky II. Leto 2009
Kapor 82 cm chytený na Peletu Frankfurtská klobása od Lastie.

RYBA BOLA VRÁTENÁ DO VODY.

2010-05-10T08:56:00.000-07:00

Preteky na Adamove 8.5.2010 - kapor 62,5cm chytený na boilies CDB Sladká kukurica.

RYBA VRÁTENÁ DO VODY.

2010-05-10T08:44:00.000-07:00

Preteky na Adamove 8.5.2010 zdolávanie

Preteky 2010

2010-05-10T08:29:00.001-07:00

Preteky na Adamove. 8.5. 2010

Boričky 1

2009-08-16T10:34:00.000-07:00

14.8. 2009 kapor 68 cm boilies CDB - Kořenená játra. RYBA BOLA VRÁTENÁ DO VODY

Boričky II leto 2008

2009-07-16T02:02:00.001-07:00

Michal

2009-07-16T01:59:00.000-07:00

Michal

2009-07-16T01:53:00.000-07:00

Michal - Adamov II - 75cm 7kg

Michal

2009-07-16T01:46:00.000-07:00

Michal - Boričky 2 - 11 kilo

Rozlúčka

2009-06-30T23:39:00.001-07:00

Starký, tak ho volali všetci v dedine, bol vášnivý, dobrý rybár a ešte lepší človek. Teraz tu stojí na brehu rieky zhrbený pod ťarchou ôsmych krížikov a meria si sily s rybou. Prút ohnutý sťa luk a na druhom konci statný súper.
Ej, kedysi to býval chlap. Vrecia múky ako pierko nosil, keď pracoval v mlyne. Tam sa aj spriatelil s vodou a jej obyvateľmi.
„ Nože poď, pomaličky, ja viem, veľmi sa ti nechce “, šepká a pomaly krúti kľukou starého navijaku. Ide to ťažko, no nevzdáva sa.
V mlyne spoznal dve najväčšie lásky svojho života. Mlynárovu dcéru, ktorú si vzal neskôr za ženu a rybolov.
V prúte pocítil mocný úder a palica sa prehla až to vyzeralo, že každú chvíľu sa musí zlomiť. Mocná ryba zvádzala tuhý a zúfalý boj o svoj život, ale pomaly strácala sily. Znovu sa pokúsila o posledný výpad. Starký však nepovolil.
Žena mu umrela pred desiatimi rokmi a odvtedy mu zostala už len tá druhá láska. Pobyt u vody mu pomáhal liečiť užialenú dušu.
Prútom znovu silne myklo.
„ Ja viem, túžiš po slobode, nechce sa ti ku mne “, prihováral sa jej Starký a pomaly dovíjal vlasec. Ryba prestala klásť odpor a odovzdala sa osudu. Nedbajúc na chladnú vodu vstúpil do pol lýtok do vody a dovíjal posledné metre šnúry. Cítil sa zvláštne. U nôh, v plytkej vode, ležala zdolaná ryba. Krásna, snáď pätnásť kilogramová šťuka, no on sa necítil šťastný.
Prvý raz sa s ňou stretol, keď mu zomrela žena. Odvtedy ho sprevádzala každý deň, keď sa vybral na rybačku. Lovila v neďalekej hlbočine a z už vtedy krásnej a mocnej ryby sa stala kráľovná rieky. Dlho, predlho sa ju Starký snažil uloviť. Zopárkrát ju už mal aj na háčku, no vždy zvíťazila. Teraz tu ležala pokorená u jeho nôh. Za ten dlhý čas, keď sa stretávali pri hlbočine si na seba pomaly zvykli, ba spriatelili sa.
„Neboj sa, neublížim ti“, prihováral sa rybe, „ sme ako brat a sestra. Bola si tu so mnou, keď mi bolo veselo a bola si tu so mnou aj v mojich ťažkých chvíľach. Som rád, že som sa ťa smel dotknúť a pozdraviť ťa, no musím sa s tebou zároveň aj rozlúčiť. Toto je totiž moja posledná rybačka. Zajtra odchádzam k synovi do mesta. Ďakujem za všetko krásne, čo sme spolu prežili a kraľuj vo svojom panstve aj bezo mňa.“
Starký rybe vytiahol háčik a so slzami v očiach ju postrčil do hlbšej vody.
Ešte dlho postával na brehu a pozeral sa na vodu, kam odplávala kráľovná rieky. Potom si pomaly pobalil svoju rybársku výstroj a odkráčal.

Úlovok nebol vrátený do vody

2009-06-30T23:27:00.001-07:00

V januárovom čísle vášho časopisu som sa dočítal o nezvyčajnom úlovku, ktorý sa podaril vytiahnuť pánovi Lackovičovi z vĺn rieky Moravy. Ak by sa mi nestalo niečo podobné považoval by som tento príbeh za rybársku latinu a iba by som sa na ňom pousmial. Bohužiaľ, pre našu krásnu slovenskú prírodu, som mal na jeden z týchto nezvyčajných „úlovkov“ šťastie aj ja.
Začiatok jesene je pre mňa obdobím kedy definitívne odkladám kaprárske náčinie na dno svojho rybárskeho vaku a na rad sa dostáva moja obľúbená „prívlačovka“. Zásobený blyskáčmi, rotačkami, nejakým tým voblerom, ale najmä mojími obľúbenými „gumami“ vyrážam k naším zväzovým vodám MO Holíč, najmä tečúcim, a pokúšam sa prekabátiť nejakého toho dravca. Obzvlášť rád chodím na melioračný kanál, ktorý vyteká pri Kátove z rieky Moravy a po niekoľko kilometrovej ceste lužným lesom a poliami medzi Skalicou a Holíčom sa do nej opäť aj vracia. Mnohí rybári tunajší revír obídu s pohŕdaním, iní už objavili tajomstvo tejto malej vody a zistili, že môže viac ako milo prekvapiť. Nie je tu zvláštnosťou uloviť 70 centimetrovú šťuku, sumcov do jedného metra, pekných zubáčov a ostriežov a tento rok ma dokonca táto voda obdarovala aj mierovým boleňom. Možno jedinou nevýhodou tohto revíru, a asi nielen tohto je, že tečie blízko ľudských obydlí. Preteká popri už spomínanej obci a záhradkárskou osadou mesta Holíč.
Tento rok ako aj rok predtým, kedy som tento revír objavil som pri ňom strávil veľa času. S prívlačovým prútom a gumovou rybkou som počas jesene systematicky prehľadával vodu s nádejou na stretnutie s nejakým statným rybím súperom. Sem sa mi „splnil“ jedno októbrové sychravé popoludnie. Asi po hodine prívlače, kedy sa mi nedarilo ryby presvedčiť o lákavosti mojej nástrahy som v hlbočine pod stavidlom svojho súpera našiel. A nie hocakého! Spočiatku to vyzeralo akoby som zachytil o nejakú nečistotu na dne no len čo som s námahou prút trochu podvihol brzda sa rozrapčala a silon sa rozbehol dole prúdom. Oči mi zažiarili a rybárska duša zaplesala. S predstavou veľkého zubáča či šťuky som sa celý vžil do role lovca. Silon ešte chvíľu frčal dolu prúdom a ja som preklínal zvýšenú hladinu vody a silný prúd inak nezvyklý pre tento revír. V tom sa pohyb razom zastavil. Trochu ma to prekvapilo, ale keďže sa mi tu už podarilo chytiť aj sumca začal som úvahy o súperovi prerábať. Tak teda sumček, a zaľahol!, prebleskla mi hlavou nová vzrušujúca predstava. To by vysvetľovalo aj ten zvláštny záber. Treba zmeniť taktiku! Chvíľu som „ho“ držal na napätom silone, potom som pomaly začal pumpovať a pokúšal sa ho zodvihnúť zo dna. Išlo to sťažka no podarilo sa. Veľmi pomaly so silonom a nervami napätými na prasknutie, prívlačovkou prehnutou na maximu sa mi darilo získavať drahé centimetre a zväčšovať vzdialenosť deliacu súpera odo dna. Tu sa mi však už súboj prestával páčiť. Ako som už spomenul so sumcami som už do činenie mal, videl som a aj čítal všeličo možné o tom keď sumec zaľahne, no toto sa ničomu takému nepodobalo. Obavy vo mne postupom času rástli a čoskoro som musel svoju predstavu o úlovku zasa poopraviť. Teraz, po desiatich minútach súboja som si bol už istý. Správny sa ukázal úplne prvý odhad. Gumená rybka sa mi zachytila o niečo na dne. Ako sa mi to podarilo podvihnúť odo dna a dostať to do prúdu, ten to unášal a zároveň rapčala brzda môjho navijaku. Úplné vytriezvenie z loveckého ošiaľu, či skôr šok prišiel až keď som mal úlovok na brehu. Bola ním stará detská trojkolka. Po osušení sa na nej síce nedalo jazdiť ako na bicykli pána Lackoviča no v mojich rybárskych snoch ma strašila ešte poriadne dlho.
Keď som tento môj zážitok rozprával kamarátom a kolegom rybárom postupne vysvitlo, že niečo podobné, aj keď nie v takých dramatických rozmeroch, zažil takmer každý z nich a nielen na tomto revíre. Navrhoval by som preto na stránkach vášho časopisu vytvoriť novú súťaž o „úlovok roka“! Popri krásnych kaproch, zubáčoch, šťukách a iných trofejných rybách by sa istotne zaujímavo vynímala taká hrdzavá trojkolka, bicykel a iné „dary prírody“. Vášnivý rybári by si potom mohli prezrieť zaujímavé fotografie „úlovkov“ a pod nimi prečítať napr. : Stanislav Fehér, MO SRZ Holíč. Trojkolka hrdzavá : 4500 g, 700 mm. revír - Kátovský Kút, 20. 10. 2003, spôsob lovu – prívlač.
Aj keď sa mi páči filozofia chyť a pusť, tak s kľudným svedomím sa môžem popýšiť, že úlovok nebol vrátený do vody!

Článok bol uverejnený v časopise poľovníctvo a rybárstvo.

Okuma Longbow :o)

2009-06-29T11:57:00.000-07:00

Boričky 1 obľúbené miesto

2009-06-29T11:52:00.000-07:00

Kosti

2009-06-29T11:45:00.000-07:00

Kosti jelenca z treťohôr. Potvrdené paleontológom. Nález je z Chorvátska.

Nahodené

2009-06-22T11:01:00.000-07:00

Kluci v akci

2009-06-22T10:41:00.000-07:00

Okuma Longbow

2009-06-22T10:32:00.000-07:00

Októbrový kapor

2009-06-11T11:38:00.001-07:00

Policajt vyletel k palici a prilepil sa na ňu ako mucha na mucholapku. Povolená brzda navijaku sa rozospievala a tridsiatka silon začala prerezávať kľudnú októbrovú hladinu štrkoviska. Samozasekávací koncový systém odviedol svoju prácu spoľahlivo a zmätená ryba na jeho konci si to namierila k náprotivnému brehu.
Stačilo málo. Zodvihnúť prút, pritiahnuť brzdu a „nakormidlovať“ rybu do podberáka . Malo to však jeden háčik. Aj keď rybárova reakcia bola rýchla, ryba bola rýchlejšia. Dobre poznajúc svoje vodné prostredie, skôr ako mohol rybár zmeniť jej smer, zaplávala za malý ostrovček a preplietla silón medzi tŕstie. Rybár i ryba sa ocitli v patovej situácii.
„Videl si to? To bude kus!“ vzrušene sa mi prihovoril.
Pritakal som a pri sledovaní márnych pokusov navinúť čo i len pár centimetrov zapleteného vlasca som očakával logický koniec. Určite sa každú chvíľu nad hladinou ozve rana ako plesnutie bičom, roztrhnutý vlasec bezvládne ovisne na konci prúta a rybárove oči zhasnú sklamaním.
Môj napätý sluch očakávajúci plesnutie však prekvapili rybárove rozhodné slová: „Podrž mi prút! Toto bude môj osobák, snáď ho nenechám uplávať!“
Neviem, či ma zaskočila jeho rozhodnosť alebo to ,že som sa nedočkal plesnutia, no nezmohol som sa na nič viac ako iba v nemom úžase pozorovať nasledovné udalosti. Zareagovať som dokázal, až keď z chladnej októbrovej vody trčala len jeho hlava. Hoci ostrovček s uviaznutou rybou nebol ďaleko, z rybárovej tváre bolo zrejmé, že voda je s každým jeho tempom chladnejšia a chladnejšia. Keď rybu vyplietol z tŕstia a vracal sa späť bolo vidieť, že by radšej ten osobák oželel. Pokiaľ vyšiel z vody a obliekol sa, ja som dovil vlasec na jeho prúte a vytiahol kapra s poctivou lovnou mierou nášho združenia – 40 cm.

Záhorácký bobor

2009-06-11T11:31:00.000-07:00

Štefan Moravčík - Bobor

Orba obra bobra
robota je dobrá.
Obor bobor poorie
za deň celé Záhorie.

Novembrová šťučka

2009-06-11T11:22:00.000-07:00

2009-06-09T11:03:00.000-07:00

Chvojnica

2009-06-09T10:39:00.000-07:00

Chvojnica

Chvojnica je názov potoka tečúceho dolinami Bielych Karpát a úrodnými poliami Záhorskej nížiny. Prietokom nie veľmi výdatný, miestami ľudskou rukou spútaný do dláždeného koryta ale aj divoký a krásny, s podomletými brehmi, hlbokými tôňami a štrkovými pláňami. Jeho vody uzrú svetlo sveta v Bielych Karpatách pod vrchom Žalostiná na Moravsko-slovenskom pomedzí. V zalesnených dolinách k sebe priberá iné malé potôčiky a spolu potom putujú cez slnkom prehriate Záhorie k úrodným nivám rieky Moravy, kde sa ich vody pri Hodonínskom moste premiešajú. Takmer celý jeho tok od prameňa až po obec Trnovec je chránený ako prírodná pamiatka s refúgiom hodnotnej teplomilnej pahorkatinnej hydrofauny. V dolnej časti sa v minulosti často rozlieval a zaplavoval polia, preto ho od Trnovca po sútok s Moravou zregulovali. Jeho tok je rozdelený do dvoch pásiem. Od prameňa po obec Dubovce patrí do pstruhového pásma a revír nášho združenia od Duboviec po sútok s Moravou patrí do kaprového pásma. V našej organizácii je väčšia časť tejto vody zregulovaná a rybársky takmer nezaujímavá.
Priznám sa, že do istej doby som Chvojnicu ako plnohodnotný rybársky revír podceňoval aj ja. Zavše som si zašiel na jeho sútok s Moravou chytiť pár jalcov a myslel som si, že možnosti tejto vody som nimi vyčerpal. Počas jednej jari som však zistil ako veľmi som sa mýlil.
Šestnásteho apríla som vo večerných správach pozeral príspevok, v ktorom reportérka oznamovala začiatok pstruhovej sezóny doplnený zábermi krásnych pstruhov a šťastných rybárov. V tej chvíli som im závidel. Aké by to bolo fantastické môcť tak zmerať sily so statným a bojovným pstruhom v krištáľovo čistej vode a nádhernej prírode. Bohužiaľ v našom združení máme síce krásnu prírodu, no len kaprové vody a o pstruhoch si môžem tak nechať nanajvýš snívať. V tom som si spomenul na Chvojnicu. Na tejto vode je hranica nášho revíru aj rozhraním dvoch pásiem. Časť Chvojnice od Duboviec vyššie je predsa pstruhová a bolo by smiešne si myslieť, že pstruhy toto človečie rozdelenie rešpektujú.
O pár dní som už s kamarátom sedel na brehu Chvojnice a dúfal, že nejaký pstruh predsa len zablúdi aj do nášho revíru. Na lov sme si vybrali hať v chránenej a nezmeliorovanej časti toku, pri jednej obci, ktorou Chvojnica preteká. Zaviedol ma sem kamarát, ktorý toto miesto už poznal. Potok sa kľukatil medzi poliami a bol obklopený vŕbovo-jelšovým porastom. Pri samotnej dedine bolo jeho koryto umelo vzduté betónovou haťou, cez ktorú padala voda asi do dvojmetrovej hĺbky. Pod haťou sa voda penila v hlbočine s podomletými brehmi a množstvom naplaveného dreva, ktoré rybám poskytovali ideálne útočisko. Za hlbočinou bola štrková pláň, ktorá postupne prechádzala do užšieho a prúdivejšieho koryta. Miesto dotvárali nádherné vŕby, ktoré sa nakláňali nad haťou a pôsobili priam rozprávkovo. Priznám sa, že prvé čo ma napadlo, keď sme vyšli z mladiny a uzrel som hať s vŕbami bolo, že tu k dokonalosti chýba už len vodník
Ako lovisko sme si zvolili rozhranie medzi spenenou hlbinou a štrkovou pláňou blízko pri potopených stromoch. Pretože v kaprových vodách je prívlač až do júna zakázaná, muškárske vybavenie ani jeden nevlastníme, tak jedinou možnosťou, ktorá sa nám zdala použiteľná bol lov na klasický bič a ako nástraha dážďovka.
Po dvadsiatich minútach lovu sme mohli skonštatovať, že miesto sme vybrali dobré ale ... Množstvo záberov a zdolaných rýb predčilo naše očakávania, no pstruha sa nám uloviť nepodarilo. Prelovili sme celú hlbinu, no pstruhy tu buď neboli alebo vyslovene ignorovali našu nástrahu. Možnože tu pstruhy vážne niesu. Hádam nejakým nevysvetliteľným spôsobom akceptujú hranicu pstruhového pásma a pod Dubovským mostom sa vždy otočia a plávajú späť do pstruhovej vody, vírili nám myšlienky hlavou. Kde inde by boli keď nie v hlbočine s dostatočne prekysličenou vodou a množstvom úkrytov, odkiaľ majú možnosť loviť množstvo rybej mlade, čo sa tu nachádza?
Hoci sa rýchlo blížil podvečer a o hodinu sme chceli byť už doma, rozhodli sme sa ešte vyskúšať preloviť aspoň časť hlbšej vody nad haťou. Sadli sme si k spíleným stromom, ktorých zvyšky pňov trčali priamo zo zaplaveného koryta, na malé háčky napichli posledné dážďovky a nahodili. Zatopené kmene vytvárali v prúde tíšinu, v ktorej sa pohojdávali naše dva malé plaváčiky. Biče sme položili vedľa seba do mladej trávy a s chuťou sme sa pustili do jedla, na ktoré sme v loveckom ošiali akosi pozabudli. Sústredili sme sa na jedlo.
Rozprávali sme sa o rybačke, povinnostiach v práci a len tak očkom pokukovali po plaváčikoch. Po výdatnom odhryznutí si z krajca chleba som pozrel na vodu a ... jeden z plaváčikov bol fuč! Okom som rýchle prešiel vodnú hladinu, či ho neodniesol niekam bokom prúd, no to už bič poskočil k vode. Rýchlo som ho vzal do rúk a jemne prisekol. Zásek sadol a jemná špička prúta sa zohla. Zrejme to bude asi zasa jalec, aj keď väčší ako tí doteraz, potajme som však dúfal, že by to mohol byť ten vytúžený pstruh. Štrnástka silon nedávala priestor k bohvieakému manévrovaniu. V rámci možností jemného náradia, vlasca a prekážok vo vode som sa snažil rybu zdolávať vodením do kruhu. Spočiatku sa mi to nie veľmi darilo a každú chvíľu to vyzeralo, že ryba vpláva pod korene spílených stromov alebo do konárov kriačia u druhého brehu a stratím ju. Mal som ju na prúte už hodnú chvíľu a stále som nemal ani poňatia čo som ulovil. Ryba sa držala stále u dna a nejavila známky únavy. Rozhodol som sa zariskovať a potiahol som bič väčšou silou. Špička sa ešte viac zohla a vlasec vyzeral, že sa musí už už pretrhnúť. Podarilo sa! Ryba sa zodvihla k hladine a v prikalenej vode sa v lúčoch slnka preblysol jej široký bok. Vzápätí znovu silno potiahla a ja som jej musel povoliť aby sa vlasec nepretrhol. To už sme s kamarátom hádali, čo to môže byť. Široký bok, ktorý sa mihol v prikalenej vode dával tušiť, že to jalec nebude, aspoň sa mi takého na Chvojnici ešte nepodarilo uloviť. Pstruha, ak by sme ho chytili, som očakával tak nanajvýš vo veľkosti lovnej miery a toto tu jej určite nezodpovedalo. Najskôr to bude karas alebo menší kaprík, ktorí sa do tejto vody dostávajú na jeseň pri vylovovaní vyššie položenej Radošovskej priehrady.
Postupne som získaval nad rybou prevahu. Jej výpady slabli ale stále sa držala u dna. Ešte chvíľu sa snažila oslobodiť, no potom sa už vzdala. Z vody vykukla najskôr jej hlava a o chvíľu nato sa položila na bok a kamarát ju podobral do podberáka. Bol to pstruh. A aký!
Krásne mohutné, strieborné telo s drobnými šupinkami a bruškom sfarbeným do zlatova dotvárali červeno čierne terčíky od hlavy až po chvost. Niečo tak krásne som ešte nevidel.
Položili sme ho do trávy a zmerali. Rovných 48 cm. O niečom takom sa mi ani nesnívalo. Môj prvý pstruh v živote a hneď taký nádherný! Chvojnica ma teda riadne prekvapila. Ak sa o nej odteraz predo mnou niekto vyjadruje pohŕdavo, ja sa len pousmejem a pomyslím na rozprávkovú hať skrývajúcu mnohé tajomstvá.

Článok bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.

Memento mori

2009-06-09T10:35:00.000-07:00

Starý peň

2009-06-09T10:33:00.001-07:00

Zátišie s hríbmi

2009-06-08T11:44:00.000-07:00

Trištvrte na dvanásť

2009-06-08T11:39:00.001-07:00

Prvú tohtoročnú rybačku sme si s otcom naplánovali na dvadsiateho mája. Náš obľúbený revír zostal zatiaľ zatvorený, no ministerská výnimka poskytovala aj tak slušný výber, kde začať našu kaprársku sezónu. Voľba padla na štrkovisko Unín. Táto menšia vodná plocha nám už v minulosti darovala pekné úlovky a tak sme dúfali, že aj nová sezóna na tejto vode bude zaujímavá.
Pri vode sme sa s otcom stretli o druhej hodine. Už pri prvom pohľade na štrkovisko nám bolo jasné, že podobný nápad ako my malo minimálne pol nášho rybárskeho združenia a nájsť slušné miesto na lov bude problém. S pribúdajúcimi metrami okolo štrkoviska priamo úmerne pribúdal aj počet rybárov. Postupne vo mne začínali rásť obavy. Nakoniec však všetko vyriešil otec, ktorý náhodou objavil svojho kamaráta, výborného kaprára Jirku, a pri ňom dve voľné miesta.
Otec sa posadil vedľa Jirka a ja som svoje náradie rozbalil o kúsok vpravo. Obe naše miesta poskytovali možnosť zaujímavej rybačky.
Taktiku lovu sme použili rovnakú. Jeden prút boilies, druhý prírodná nástraha.
Otec zvolil na oba prúty priebežné montáže so šesťdesiat gramovými olovami a háčkami veľkosti 6. Na jeden háčik nastražil dážďovku a na druhý prút zavesil boilie 16mm od Ritchworu príchuť krab-mušľa. Pribalil k nemu ešte PVA sáčok s nakrájaným boilie a celú montáž presným hodom umiestil na kraj ostrova do vzdialenosti asi 40m od brehu pred potopený strom. Na strom, ktorý bol celý pod hladinou a nebolo ho vidieť nás upozornil Jirko, ktorý toto miesto dobre pozná. Druhá udica s nastraženou dážďovkou pristála na špici ostrova pod malým zeleným kríčkom. Na tomto mieste sa nám podarilo uloviť nášho prvého úhora a tak dúfal, že nejaký úhor by mohol prísť aj dnes.
Ja som mal pred svojím miestom takisto ostrov. Tiahol sa kolmo k môjmu miestu a rozdeľoval tak hladinu na otvorenú vodu a malú zátoku. Na jeden prút som nachystal priebežnú montáž s kŕmidlom, šnúrou a háčik veľkosti č.4. Do kŕmidla som použil vnadiacu zmes Od Carp Devil Baits príchuť Scopex spolu so sterilizovanou kukuricou a pod háčik som vlasovou metódou nastražil takisto kukuricu. Takto prichystanú udicu som umiestnil na kraj ostrova smerom k voľnej vode. Na miesto som ešte nahádzal pár gúľ návnadovej zmesi zmiešanej s kukuricou. Na druhý prút som zostrojil helikoptérovú montáž s dvanásť centimetrovým nadvezcom z pletenej šnúry a háčikom veľkosti č. 4.
Ako nástrahu som použil dvadsiatku boilie sladká kukurica od Carp Devil Baits. Túto montáž som nahodil na vzdialenejší koniec ostrova. Keďže lovné miesto bolo na hod s PVA vreckom priďaleko, pomocou praku som sa aspoň pokúsil okolo miesta dopadu montáže nastrieľať pár guličiek boilie. Moje snaženie však neprinieslo očakávaný úspech nakoľko fúkal veľmi silný vietor. Rozhodol som sa to risknúť a udicu som nechal na mieste.
Nepríjemné prekvapenie ma čakalo v momente, keď som aj druhý nahodený prút položil do stojana. Na moju veľkú škodu som doma v rýchlosti zabudol prekontrolovať elektronické signalizátory a až u vody som zistil, že v jednom mám vybité batérie.
Ako najlepšia nástraha celej rybačky sa ukázali dážďovky. Otec mal na ne neustále zábery, ktoré sa prejavovali buď len pípnutím alebo prilepením policajta k palici, no na veľkú škodu sa ani jeden nepodarilo zúžitkovať. Otec mohol robiť čo chcel, no prút mal zrejme začarovaný. Vyskúšal takmer všetko od zmeny veľkosti háčkov, veľkosti nástrahy a dĺžky nadväzca až po experimentovanie s časom záseku no nič nepomohlo. Ku koncu z toho bol už zúfalý a podľa mňa aj unavený pretože bol neustále v pohybe. Na mojich prútoch sa zatiaľ nedialo vôbec nič.
Jirko, ktorý na tomto mieste lovil už od skorého rána zaznamenával zábery len od karasov a pleskáčov. Ráno sa mu podarilo vytiahnuť kapra no potom zábery kaprov ustali. Od chvíle keď sme prišli mi, chytil dvoch pekných karasov do štyridsať centimetrov na vlastnoručne vyrábané boilies.
Môj prvý záber prišiel asi po troch hodinách. Pekná jazda cez cievku. Prisekol som a po chvíli sa u brehu objavil pekný tridsať deväť centimetrový karas. Zobral nastraženú kukuricu na priebežnej montáži. Boiliesová udica bola od náhodu úplne „mŕtva“ čo som pripisoval nepresnému prikŕmeniu pomocou praku. Rozhodol som sa preto obidve udice vymeniť. Starý vymočený boilies som vymenil za nový, do PVA vrecka som pridal pár prekrojených a celých boilies a k tomu sterilizovanú kukuricu. Takto pripravenú udicu som potom umiestnil k ostrovu na miesto, kde som predtým chytil karasa. Na druhej udici som vymenil háčik a naň namiesto kukurice nastražil dážďovku. Bez kŕmidla, len s osemdesiatkou olovom sa mi podaril pekný dlhý hod pod previsnutú vŕbu na konci ostrova. Aj ja som dúfal, že s blížiacim sa oblačným večerom sa dá prekabátiť nejaký pekný úhor alebo ostriež.
Položil som prút do tripodu a čakal čo sa bude diať. Keďže som sa na jeden hlásič záberov nemohol spoľahnúť, neustále som očami visel na mojich žltých swingroch. Postupne však oči od mojich udíc odpútal otec, ktorý vľavo odomňa neustále zasekával do prázdna. Časom ma toto jeho vystúpenie úplne pohltilo. Po niekoľkých ďalších prázdnych zásekoch som už stál pri ňom a spolu sme vymýšľali ako celú vec vyriešiť. Asi pri treťom preväzovaní som sa otočil k mojim udiciam. V tom momente mnou prešiel blesk. Signalizátor teda zradil! Swinger na boiliesovke bol spadnutý. Priskočil som k udici a chvíľu mi trvalo, než som sa rozmyslel čo ďalej. Na helikoptérovú montáž som dnes chytal po prvý raz a moje skúsenosti s priebežným systémom boli skôr s opatrným poťahovaním alebo s jazdami cez cievku. Keď som jazdu z nejakého dôvodu prešvihol a swinger potom spadol dolu bola už ryba väčšinou dávno preč. Práve toto ma napadlo aj teraz. Udicu som nechal ležať v stojane a len kľukou navijaku som sa snažil znovu dopnúť vlasec s nádejou, že sa boilies neuvoľnil a veľmi neposunul. Na moje prekvapenie som však vlasec stále nemohol napnúť. To už som začal byť trochu nervózny a pohľad na vlasec, ktorý smeroval dosť ďaleko od miesta pôvodného hodu ma presvedčil. Ryba tam ešte je! Podarilo sa mi vlasec domotať a už som len jemne prisekol. Po krátkom súboji mi otec podobral pekného 53 centimetrového šupináča.
Od tej chvíle som sa od udíc nepohol. Teda len do tej doby, než začalo asi okolo pol jedenástej večer pršať. Uchýlil som sa pod najbližší strom a čakal čo sa bude diať ďalej. Popravde na mojich udiciach sa až do trištvrte na dvanásť nedialo vôbec nič. Prišiel len Jirkov otec a začal chytať popri nás. Pomaly sa blížil koniec lovu a tak som sa pobral všetko zbaliť. Zmotával som prvú udicu, keď som sa obzrel na otca. Stál na kraji vody, prút ohnutý ako luk a cievka rapčala. Bleskurýchlo som domotal aj druhú udicu a už som bol pri ňom. Mocoval sa s rybou už aspoň päť minút a stále ju nevedel pritiahnuť k brehu. Ja som pomaly rozbalil podberák a postavil sa pred otca. Vo svetle čeloviek sme videli, že vlasec je už u brehu, no ryba sa stále nechcela vynoriť. Otec ju potiahol ešte kúsok k nám, no ako vycítila plytčinu prudko vyštartovala popri brehu. Navijak rapotal a ryba si z neho potiahla práve toľko aby sa dostala za malý trs pálky, ktorá bola kus vpravo. Našťastie nebola vysoká a breh nebol zarastený, tak prút nadvihol a dostal sa takmer nad rybu. Vtom nás oblial studený pot. Hoci sme ešte stále nevedeli aký súper sa ukrýva na konci udice už sme takmer neverili, že ho aj uvidíme. Za pálkou z vody trčal koreň! Jeden jediný široko ďaleko a ryba za chvíľu než sa otec dostal ponad pálku vplávala rovno doňho. Nepomáhalo nič. Poťahovanie na všetky strany, pošklbávanie a iné možné aj nemožné manévrovanie bolo úplne zbytočné! S odhodlaním som sa pozrel na otca a spýtal sa ho aká tam môže byť hĺbka. Bolo chladno, no vyzeralo to na peknú rybu a ja som chcel aby otec doviedol tento súboj do úspešného konca. Vtom však koreň povolil a ryba znovu oboplávala pálku. Rýchlo sme sa obaja presunuli na pôvodné miesto a ja som s podberákom v ruke vyčkával ako to dopadne. Ryba sa konečne zodvihla ku hladine a mne sa zatajil dych. Dlhý mohutný chrbát mi naznačil, že podberák v mojich rukách nebude to pravé čo budem o chvíľu potrebovať. Rýchlo som ho hodil na trávu za mnou a požičal si väčší podberák od Jirka. Položil som ho do vody otec doňho pomaly naviedol už unavenú rybu. Len čo sme rybu položili do mokrej trávy šestka háčik sa jej vypol. Bol to nádherný sedemdesiat štyri centimetrov dlhý kapor šupináč vo výbornej forme.
Zabral na boilies krab mušľa o trištvrte na dvanásť v noci.
Viem, že sa chytajú ďaleko väčšie ryby, no tento bol prvý tohtoročný, úžasne bojoval a naviac to bol otcov osobák.

Článok bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.

Boričky 1

2009-06-08T11:06:00.001-07:00

Guľôčky

2009-06-08T11:01:00.000-07:00

Pár rokov späť som si všimol, že sa moje rybárske okolie akosi mení. Rybári boli tí istí, náčinie mali tiež takmer rovnaké, ale akosi pribúdalo historiek o súbojoch s veľkými rybami, množili sa fotografie kapitálnych kaprov a pred blízkou predajňou rybárskych potrieb bolo čoraz častejšie vidieť rybárov ako odtiaľ nosia vrecká s akýmisi farebnými guľôčkami. Keď som raz s takým vreckom uvidel aj môjho známeho, nedalo mi to a riadne som celú tú záležitosť okolo guľôčok prešetril.
Dozvedel som sa to, čo som už dlhšie tušil. Fenomén boilies už dorazil aj k nám. Poznáte to. Fotografie obrovských kaprov, dramatické súboje a adrenalínové zážitky popísané v časopisoch sú ohurujúce, ale akési neosobné a vzdialené. Keď poznáte možnosti dnešnej techniky a vám sa nepodarilo takú rybu zahliadnuť ešte ani v akváriu, nieto chytiť, máte chvíľami pocit, že možno nie sú ani reálne a len svedčia o zručnosti grafika a fantázii autora. Toto všetko vám vŕta v hlave, pokiaľ nestretnete známeho s vrecúškom boilies. Stačilo pár minút a mal som jasno. Toto musím vyskúšať.
Leto ubehlo akosi prirýchlo a ja som sa nedostal na poriadnu rybačku. Zopár krát som pod háčik aj nastražil nejakú tú guľôčku, ale ryby ju akosi ignorovali. Začal sa september a hoci sa o takomto čase venujem už zväčša dravcom, tajomné kaprové guľôčky mi nedali spávať. Konečne nastala vhodná príležitosť ich vyskúšať poriadne tak ako sa patrí. Nachystali sme rybársku výpravu. Otca som prehovárať nemusel a nastávajúceho švagra Michala taktiež nie. Nakúpili sme dostatočné množstvo boilies a štyri dni som poctivo jazdil k rieke Morave zakrmovať. V deň D pre mňa prišiel otec, vyzdvihli sme švagra a hurá k Morave. Nervozita v aute by sa dala krájať a reč sa krútila stále okolo boilies. Literatúru sme mali naštudovanú, ale skúsenosti boli doposiaľ takmer nulové a jediné čo v nás udržiavalo nádej, že by to mohlo fungovať boli barvité reči známeho s vreckom z rybárskej predajne. Auto sme odstavili na malom panelovom parkovisku a k zakŕmenému miestu sa vydali pešo úzkym chodníčkom popri rieke. Miesto sme vybrali celkom nenápadné, malú čistinku na brehu, ktorú skrýval hustý porast lužného lesa. Dostať k nemu sa dalo len takým malým tunelom v hustých kriakoch. Už sa mi stalo, že som si miesto svedomito kŕmil a pripravoval a keď som celý vytešený z nastávajúcej rybačky prišiel k vode, miesto bolo obsadené.
Táto myšlienka ma strašila celou cestou, ktorú sme merali chodníčkom k nášmu miestu. Už zostávalo len prešmyknúť sa popri majestátnom jasene za kriaky a zložiť čoraz viac v rukách oťažievajúcu rybársku výstroj. Kráčal som prvý a pohľad, ktorý sa mi naskytol ma div nezrazil z kolien. Ujko rybár, dva prúty a dcéra chytajúca rybky na bič. Pred očami sa mi zotmelo a predstava vzrušujúcej rybačky sa rozplynula ako ranná hmla, ktorú rozfúka čerstvý vetrík. To sa však už cez kriaky predral aj otec a jeho široký úsmev a hlasné nazdááár vo mne rozdúchalo poslednú tlejúcu iskierku nádeje. Vysvitlo, že rybár je jeho kamarát z detstva, s ktorým vyrastal a po veselom zvítaní sa rozprúdila živá debata. Z rybačky predsa len niečo bude. Pomyslel som si, keď som sa dozvedel, že sa s dcérou prišiel len tak trocha „vyluftovať“ a už pomýšľajú na odchod. Čo ma však zarazilo bolo, keď nám okrem iného povedal, že ani on neprišiel na volné miesto a vystriedal známych, ktorí tu lovili celú noc. Celú noc a nechytili ani šupinku!
Pomaly sme sa začali vybaľovať a chystať udice. Do vody letela ešte malá dávka guľôčok a my sme si vypočuli historku o zdolávaní asi meter dlhého amura, ktorého sa podarilo tomu rybárovi kedysi uloviť o pár desiatok metrov vyššie po prúde. Vtedy som ešte netušil, že túto historku o „vyštípanom“ amurovi budem počuť ešte veľa ráz, keď ho stretnem s otcom dakde u vody.
Prúty boli nahodené, u vody sme zostali len my traja a komáre začali dobiedzať. Aká krása a neopísateľný kľud. Bol som rád, že sme si pre rybačku vybrali práve rieku Moravu, ktorú mnohí rybári obchádzajú a nesedíme niekde u štrkoviska, hoci krásneho a dobre zarybneného, no chvíľami pripomínajúceho skôr autokemping ako miesto pre rybačku a relax.
Deň sa začal chýliť ku koncu a útoky komárov pripomínali vlny útočiacich bojovníkov kamikadze, ktorí riskujúc svoj život sa snažili ucucnúť si svoju večernú dávku teplej krvi.
Sedeli sme tu už bezmála šesť hodín a signalizátor nevydal ani hlások. Šesť prútov, šesť hodí, šesť stovák za boilies a nič!
Ostražitosť bola dávno ta tam, sústredenie vyprchalo a v záber dúfal už málokto. Obloha sa začala pomaly zaťahovať a v diaľke sa zablyslo. Dusno bolo na nevydržanie, na strome sa nepohol ani lístoček a komáre zvýšili intenzitu teroru. Ten kto voľakedy sedel na večer u vody v lužnom lese vie o čom hovorím.
Signalizátor na švagrovej udici krátko pípol! Všetkými miklo a strnuli sme. Na chvíľu všetko znehybnelo a stíchlo. Dokonca aj komáre sa kamsi podeli. Červená dióda na poslednej udici dávala najavo, že sa čosi stalo. To čo sa udialo potom som dovtedy ešte nezažil. Policajt sa prilepil k prútu, signalizátor začal kvíliť tak, že to museli počuť v okruhu niekoľkých kilometrov a z povolenej cievky mizol vlasec rekordnou rýchlosťou. Na moje počudovanie sa švagor vôbec neponáhľal. Pomaly sa postavil a za ušikmásajúceho zvuku signalizátora rozvážne prišiel k prútu, dotiahol brzdu a zasekol. On snáď nemá nervy!
Súboj, ktorý sa potom odohrával predo mnou bol presne taký o akom sa dočítate v časopisoch. Raz mal navrch rybár, raz ryba. Po desiatich minútach bol čas prichystať podberák. Zhostil som sa tejto úlohy s nadšením. Rozbalil som štandardný podberák štandardnej veľkosti na štandardných kaprov našich revírov. To že kapor bol nadštandardný som zistil už o chvíľu. Unavený kapor z posledných síl bojoval u brehu. Posledný raz sa pokúsil o únik a vzdal to. Položil sa na bok a ja som sa ho snažil vtesnať do podberáka. Z rutinnej záležitosti podobrať zdolanú rybu do podberáka sa vykľul vážny problém. Jednoducho kapor bol väčší ako podberák a dostať ho na breh dalo zabrať nielen podberáku, ale najmä našim nervom. Meter v Michalových rukách ukázal rovných 74 centimetrov. Švagrov osobák!
Sadol som si späť k mojím dvom mlčiacim prútom a dúfal v podobný zázrak. Sústredenie naberalo znovu na intenzite a zatiaľ čo ja s otcom sme hypnotizovali naše signalizátory Michal vymenil guľôčku pod háčikom a znovu nahodil. Blýskanie sa priblížilo a obloha potemnela. Bude pršať.
Záber na mojej udici prišiel bez varovania. Signalizátor začal vrieskať a cievka sa roztočila ako kolotoč. Hoci som celú tú dlhú dobu na tento okamih čakal zaskočilo ma to. Chvíľu som nedokázal nič iné len pozerať ako mi ubúda vlasec na povolenej cievke. Vyskočil som a siahol po prúte. Dotiahol som brzdu a prisekol. Priveľmi! Prút sa zohol a hrozilo, že sa zlomí. Rýchlo som trocha povolil brzdu a pozeral na to ako si to ryba namierila hore prúdom. Zásek sedel a ja som rozmýšľal čo urobiť. Takéto niečo som mal na udici prvý raz. Znovu som trocha pritiahol brzdu, no ryba si toho zrejme ani nevšimla. Silon stále frčal hore prúdom. Svetla bolo už veľmi málo a ja som mohol len sťažka odhadovať, kde sa ryba asi nachádza. Koryto rieky bolo na našej strane plné potopených kmeňov a ja som mohol len dúfať, že pri toľkom vytiahnutom vlasci bude ryba dakde u moravského brehu, ktorý sa zdal byť čistejší. Vtom ťah prestal. Kapor sa stočil po prúde a ja som sa snažil rýchlo dovíjať vlasec aby som s rybou nestratil kontakt. Keď sa dostal poniže naše stanovisko znovu som pocítil jeho silu, teraz znásobenú silou prúdu. Prežíval som rybársky ošiaľ. Súboje, ktoré som zvádzal na štrkoviskách s násadovými kaprami sa k tomuto nedali ničím prirovnať. Nervy som mal úplne v háji. Podarilo sa mi kapra otočiť a pomaly ho pumpovaním priťahovať. Nohy sa mi od nervozity triasli ako malému kozľaťu a v duchu som sa modlil aby sa nevypol a mohol som ho ho aspoň zazrieť v plytšej vode u brehu. Moje prosby boli vyslyšané. Podarilo sa mi ho unaviť a pritiahnuť k brehu. Keď už zostávalo len ho podobrať situácia sa skomplikovala. Michal, ktorý už mal pripravený podberák bol neodkladne odvolaný zvukom svojho signalizátora. Môj kapor nebol ešte na brehu a už zvŕtala cievku jeho prútu ďalšia ryba. Našťastie bol na blízku otec a znovu po dramatickom vtesnávaní veľkej ryby do malého podberáka som mohol zobrať do rúk meter a vysloviť vtedy pre mňa magických 74 centimetrov. Môj osobák!
Tretí kapor Michalovi už nedal takú robotu a po menšom súboji vylovil 66 centimetrového krásavca. To sa však už nebo úplne zatiahlo a začali padať prvé kvapky. Hoci sme priali takýto súboj s rybou ešte môjmu otcovi, museli sme našu rybačku predčasne vzdať. Len čo sme nasadli do auta strhla sa poriadna búrka a prívaly vody padajúce z pretrhnutého neba nám takmer nedovolili vydať sa na spiatočnú cestu.
Teraz s odstupom rokov už pozerám na vtedajšiu rybačku s nadhľadom. Veľa vecí by som robil inak a viem, že v rieke Morave sú aj ďaleko väčšie kapre. Ale ten môj prvý sedemdesiatnik chytený na guľôčku mi navždy zostane hlboko zapísaný v mojom rybárskom srdci.

Článok bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.

2009-06-08T10:34:00.001-07:00

Boričky 1 - Kapor 68cm - boilies Sladká kukurica (CDB) RYBA VRÁTENÁ DO VODY foto z telefónu

Boričky 2

2009-06-08T06:06:00.000-07:00

Boričky 2 - Kapor 73 cm - august 2008 - boilies PACIFICKA OLIHEŇ (CDB) RYBA VRÁTENÁ DO VODY foto z telefónu

Presná trefa

2009-06-07T09:11:00.000-07:00

Presná trefa

Rybačke som prepadol z nášho okolia ako prvý. O rok sa pridal otec s bratrancom a potom už pribúdali ďalší kamaráti, ktorí trávili všetok voľný čas pri vode, ako po masle. Bol to práve druhý rok môjho rybárčenia, keď svoju premiéru s prútom v ruke mal aj môj bratranec Chosé. Ako čerstvý držiteľ rybárskeho lístka a vodičského oprávnenia na malú motorku si zaumienil, že spojí obe záľuby, k tomu „pribalí“ mňa a strávime pekné poobedie na rybách. Rybárske sebavedomie mu nechýbalo a nezareagovať na jeho výzvu – „vraj keď ja chytím rybu on chytí určite dve“ sa nedalo.

Pobalili sme všetko potrebné, do staručkého pioniera doliali benzín a vyrazili. Od vytúženého cieľa nás delilo asi osemsto metrov keď „spotený“ motor nášho veterána, po desiatich ušlých kilometroch, bez varovania zhasol. „Odišiel navždy“, pomyslel som si. Vek na to určite mal.

Posledný kilometer, ktorý nás delil od rybačky sme takmer ani nepostrehli. Snažiac sa ten historický exemplár roztlačiť sme dorazili k vode úplne spotení a vyčerpaní. Opreli sme motocykel o strom a padli do tieňa. Hoci nás strašila predstava spiatočnej cesty rozhodli sme sa, že si aj tak zarybárčime.Veľkými guľami šrotu sme si rozkŕmili lovné miesto. Vybrali sme ho starostlivo. Tiché, ukryté v malej zátočine pri trse leknínov asi tridsať metrov pred nami. Priam ideálne na ulovenie pekného kapríka. Jedinou jeho chybičkou však bola nutnosť perfektného hodu. Asi v polovici cesty stáli dva ostrovčeky z tŕstia medzi ktorými bol len asi meter široký priechod. Ak sme chceli chytať na tomto sľubnom mieste u lekien neostávalo nič iné len sa trafiť medzi ne. Bolo nám jasné, že ak zaberie ryba nebudeme jej môcť dať veľa priestoru na únik ale budeme ju musieť čo najskôr previesť medzi ostrovčekmi. Tridsaťpäťka silón dávala šance dotiahnuť takýto riskantný manéver k zdarnému koncu, tak sme si z toho príliš veľa nerobili. Prvé hody boli úspešné a naše nástrahy spadli na presne určené miesto. Až sa tomu nechcelo veriť. Prekvapil ma najmä Chosé, ktorý doposiaľ nahadzoval len v rámci tréningu na poli za domom.

Prúty sme položili do paličiek, zavesili policajtov a so skrutkovačom v ruke vykročili k stromu s opretou motorkou. Závadu sme bohužiaľ nenašli. Všetko vyzeralo byť v poriadku, nuž sme to vzdali. S predstavou ako tlačíme tých desať kilákov späť sme si sadli k prútom. Vtom sa policajt na Chosého udici prilepil o palicu a špička prúta sa začala triasť. Momente bol pri udici a sekol. Bohužiaľ naprázdno. Neostávalo nič iné len vymeniť nástrahu a znovu nahodiť. Na háčik napichol medovú kukuricu a hodil. V momente ako pustil silón sme vedeli, že je zle. Olovko s háčikom ladným oblúčikom síce pristálo neďaleko lekien no neprešlo úzkou uličkou medzi tŕstím, ale priamo cezeň. Nástraha bola vo vode no vlasec visel cez tŕstie ako telefóny drôt. „Tak teraz len dúfaj, že pri navíjaní budú pri tebe stáť všetci svätí a olovko s háčikom tam neuviazne“, snažil som sa ho potešiť. Bohužiaľ nestáli. Len čo sa háčik dostal z vody do tŕstia a opatrne sa vyšplhal do dvoch tretín rozmyslel si to a zapichol sa do pevných listov tejto zelenej prekážky. Chosé dotiahol cievku na doraz a začal sa súboj. Udica stenala, silón brnčal, ostrovček s tŕstím sa chvel ako vo víchrici. Všetko márne. V tom tŕstie povolilo, háčik sa odtrhol a olovko vystrelilo smerom k nám. Nakumulovaná energia mu dodala takú silu, že tých pätnásť metrov vzduchom preletelo ako vystrelený projektil a trafilo Chosého rovno do čela. Tomu sa podlomili kolená a sadol na zadok. Len čo sme sa prebrali zo šoku dali sme sa do smiechu. Na čele mu začala navierať poriadna hrča a ďakovali sme bohu za to, že to bolo len olovko. Radšej ani nepomyslieť ak by za olovkom prifrčal aj háčik.

Viac nám už dnes nebolo treba. Pobalili sme veci a chystali sa na návrat. Chosé sa rozhodol naposledy pokúsiť šťastie a „nakopol“ pioniera. Na prvý raz! Rýchlo sme naň naskočili a ponáhľali domov, aby sa zasa náhodou nerozhodol vypovedať poslušnosť.

Úlovky

2009-06-06T10:49:00.000-07:00

Boričky 1 - 58cm - bolies kapří guláš (Carp Devil Baits) Vrátený do vody