Moje najobľúbenejšie rybárske mesiace sú september a október. Počasie býva ešte veľmi príjemné a nepoznám nič krajšie ako nádherné babie leto voňajúce okolo mňa keď som pri vode. Kapry berú ešte spoľahlivo a čoraz viac sa začínajú o slovo hlásiť aj zubáče, ale najmä šťuky. Sem tam si ešte vyrazím na kapra, ale oveľa viac ma lákajú práve šťuky a zubáče. Od septembra prívlačový prút nevyberám ani z auta a vozím ho všade so sebou. Potom si pri každej malej príležitosti nenechám ujsť ani najmenšiu možnosť skúsiť šťastie na niektorej našej vode. Takto to býva zväčša každú jeseň, no tento rok bol iný. Nastúpil som na rodičovskú dovolenku, starám sa o osemmesačného synčeka, a popri tom som úspešne dokončil vysokú školu. Dúfam, že si dokážete predstaviť akým sviatkom je pre mňa teraz čas strávený na rybačke.
Jedným z týchto sviatočných dní bola aj októbrová nedeľa. Manželka bola doma, učenia som mal už po krk a tak som sa rozhodol ísť si odpočinúť k vode. Autom som si to zamieril k rieke Morave no skôr ako som k nej prišiel zmenil som plán a auto zvrtol k jednému melioračnému kanálu, ktorý je na ňu napojený. Vybral som z auta prívlačový prút, do kapsy hodil zopár gúm, nejaké náhradné lanko, vdýchol som do pľúc popoludňajší, októbrovo voňajúci vzduch a vyrazil som pozdĺž kanála. Polia postupne vystriedal lužný les a ja som sa cítil ako v raji. To hlasné ticho priam bilo do uší. Jediné čo ho sem tam prerušilo bol len môj dych a čľapnutie, keď gumová rybka dopadla na hladinu. Neprehľadával som každý kút vody a nesnažil som ani viesť nástrahu maximálne dráždivo ako to robievam inokedy. Len som si užíval chvíle jesenného pokoja a čaro prírody a popritom som sem tam prehádzal nejakú hlbočinu. Jednoducho som relaxoval. Postupujúc takto dolu prúdom ma nohy zaniesli až k cestnému mostu, ktorý prechádza ponad túto vodu. Pomaly sa začalo stmievať a tak som sa rozhodol, že to skúsim ešte pod ním , otočím sa a pôjdem späť k autu. Pod mostom už bolo prítmie. Nahodil som gumovú rybku dolu po prúde a začal som navíjať vlasec. Už po chvíli som ucítil, že som o niečo zavadil. Hoci odpor nebol silný, snažil som sa navíjať vlasec čo najopatrnejšie, aby sa nepretrhol. O chvíľu sa zjavila moja gumová nástraha a na jej háčiku bol zavadený druhý vlasec. Načiahol som sa, vymotal rybku z dotiahnutého vlasca a začal som ho pomaly vyťahovať. Odložil som prút a snažil sa ho dostať z vody. Nemám rád, keď rybári nechávajú po sebe pri vode staré silony. Dotiahnutý vlasec bol od blata a úplne klzký. Išlo to pomaly. Zrakom som sa snažil vypátrať ktorým smerom asi vedie jeho koniec a čo mi môže klásť odpor. Onedlho som vo vodnej tráve kúsok odo mňa zbadal, ako sa z nej niečo vyplietlo a poskakovalo to na hladine. Skôr ako som si to stihol lepšie prezrieť silon sa mi vyšmykol z ruky a malý predmet z hladiny opäť zmizol vo vodnej tráve. Musel som použiť môj prívlačový prút aby sa mi ho znova podarilo zachytiť. To už som bol úplne zvedavý čo sa to tu deje. Druhý pokus bol už úspešný. Silon sa mi podarilo pritiahnuť bližšie a z vodnej trávy ku mne dotancoval malý plaváčik, ktorý bol súčasťou nájdeného vlasca. Hoci som ho už dotiahol z prúdu do tíšiny stále divoko poskakoval po vodnej hladine. Čoskoro som sa dozvedel prečo. Na konci nájdeného vlasca pod plaváčikom bol chytený asi polmetrový sumček. Opatrne som ho vybral z vody a zbavil háčika. V slabnúcom svetle som sa ešte pokochal jeho krásnym zeleno sivým, mramorovým sfarbením, ktoré odrážalo posledné slabé lúče slnka a pustil som ho späť do svojho živlu. Do hlavy mi však nešlo, ako niekto tak hrubý vlasec (odhadoval som ho až tak na štyridsiatku) s tak malým sumčekom mohol utrhnúť. Vzal som znovu silon do ruky preťahoval som ho medzi prstami až som objavil jeho druhý koniec. Na počudovanie som si pri jeho vyťahovaní nevšimol, že jeho druhý koniec nevychádza z vody, ako to zvyčajne býva keď zavadím o utrhnutú udicu, ale ide z brehu. Kúsok odo mňa pri suchom konári bol zapichnutý v zemi kolík a na ňom uviazaný druhý koniec vlasca. Až teraz mi svitlo. To čo sa mi dnes podarilo vytiahnuť z vody nebola utrhnutá udica nejakého rybára, ktorý prehral súboj s rybou, hoci malou, ale pytliacky „grunt“. Tak sa u nás nazýva kus vlasca s háčikom a s nástrahou uviazaným na brehu a ponechaným vo vode aj niekoľko dní. O tom aký to je trestuhodný a nemorálny spôsob rybačky tu písať nechcem. To je určite každému jasné. Zaujímalo ma však ako by som sa zachoval ja alebo niekto iný, ak by bol na nájdenom „grunte“ mierový sumec alebo iná ryba. Rozmýšľal som nad tým cestou späť k autu. Našiel by som toľko sily pustiť ho späť do vody? Odpoveď som nehľadal dlho. Hoci by bola na háčiku zavesená i rekordná ryba putovala by späť do modravých hlbín svojho živlu. A čo vy?
Článok bol napísaný v roku 2006.
Bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.
