Chvojnica

Chvojnica

Chvojnica je názov potoka tečúceho dolinami Bielych Karpát a úrodnými poliami Záhorskej nížiny. Prietokom nie veľmi výdatný, miestami ľudskou rukou spútaný do dláždeného koryta ale aj divoký a krásny, s podomletými brehmi, hlbokými tôňami a štrkovými pláňami. Jeho vody uzrú svetlo sveta v Bielych Karpatách pod vrchom Žalostiná na Moravsko-slovenskom pomedzí. V zalesnených dolinách k sebe priberá iné malé potôčiky a spolu potom putujú cez slnkom prehriate Záhorie k úrodným nivám rieky Moravy, kde sa ich vody pri Hodonínskom moste premiešajú. Takmer celý jeho tok od prameňa až po obec Trnovec je chránený ako prírodná pamiatka s refúgiom hodnotnej teplomilnej pahorkatinnej hydrofauny. V dolnej časti sa v minulosti často rozlieval a zaplavoval polia, preto ho od Trnovca po sútok s Moravou zregulovali. Jeho tok je rozdelený do dvoch pásiem. Od prameňa po obec Dubovce patrí do pstruhového pásma a revír nášho združenia od Duboviec po sútok s Moravou patrí do kaprového pásma. V našej organizácii je väčšia časť tejto vody zregulovaná a rybársky takmer nezaujímavá.
Priznám sa, že do istej doby som Chvojnicu ako plnohodnotný rybársky revír podceňoval aj ja. Zavše som si zašiel na jeho sútok s Moravou chytiť pár jalcov a myslel som si, že možnosti tejto vody som nimi vyčerpal. Počas jednej jari som však zistil ako veľmi som sa mýlil.
Šestnásteho apríla som vo večerných správach pozeral príspevok, v ktorom reportérka oznamovala začiatok pstruhovej sezóny doplnený zábermi krásnych pstruhov a šťastných rybárov. V tej chvíli som im závidel. Aké by to bolo fantastické môcť tak zmerať sily so statným a bojovným pstruhom v krištáľovo čistej vode a nádhernej prírode. Bohužiaľ v našom združení máme síce krásnu prírodu, no len kaprové vody a o pstruhoch si môžem tak nechať nanajvýš snívať. V tom som si spomenul na Chvojnicu. Na tejto vode je hranica nášho revíru aj rozhraním dvoch pásiem. Časť Chvojnice od Duboviec vyššie je predsa pstruhová a bolo by smiešne si myslieť, že pstruhy toto človečie rozdelenie rešpektujú.
O pár dní som už s kamarátom sedel na brehu Chvojnice a dúfal, že nejaký pstruh predsa len zablúdi aj do nášho revíru. Na lov sme si vybrali hať v chránenej a nezmeliorovanej časti toku, pri jednej obci, ktorou Chvojnica preteká. Zaviedol ma sem kamarát, ktorý toto miesto už poznal. Potok sa kľukatil medzi poliami a bol obklopený vŕbovo-jelšovým porastom. Pri samotnej dedine bolo jeho koryto umelo vzduté betónovou haťou, cez ktorú padala voda asi do dvojmetrovej hĺbky. Pod haťou sa voda penila v hlbočine s podomletými brehmi a množstvom naplaveného dreva, ktoré rybám poskytovali ideálne útočisko. Za hlbočinou bola štrková pláň, ktorá postupne prechádzala do užšieho a prúdivejšieho koryta. Miesto dotvárali nádherné vŕby, ktoré sa nakláňali nad haťou a pôsobili priam rozprávkovo. Priznám sa, že prvé čo ma napadlo, keď sme vyšli z mladiny a uzrel som hať s vŕbami bolo, že tu k dokonalosti chýba už len vodník
Ako lovisko sme si zvolili rozhranie medzi spenenou hlbinou a štrkovou pláňou blízko pri potopených stromoch. Pretože v kaprových vodách je prívlač až do júna zakázaná, muškárske vybavenie ani jeden nevlastníme, tak jedinou možnosťou, ktorá sa nám zdala použiteľná bol lov na klasický bič a ako nástraha dážďovka.
Po dvadsiatich minútach lovu sme mohli skonštatovať, že miesto sme vybrali dobré ale ... Množstvo záberov a zdolaných rýb predčilo naše očakávania, no pstruha sa nám uloviť nepodarilo. Prelovili sme celú hlbinu, no pstruhy tu buď neboli alebo vyslovene ignorovali našu nástrahu. Možnože tu pstruhy vážne niesu. Hádam nejakým nevysvetliteľným spôsobom akceptujú hranicu pstruhového pásma a pod Dubovským mostom sa vždy otočia a plávajú späť do pstruhovej vody, vírili nám myšlienky hlavou. Kde inde by boli keď nie v hlbočine s dostatočne prekysličenou vodou a množstvom úkrytov, odkiaľ majú možnosť loviť množstvo rybej mlade, čo sa tu nachádza?
Hoci sa rýchlo blížil podvečer a o hodinu sme chceli byť už doma, rozhodli sme sa ešte vyskúšať preloviť aspoň časť hlbšej vody nad haťou. Sadli sme si k spíleným stromom, ktorých zvyšky pňov trčali priamo zo zaplaveného koryta, na malé háčky napichli posledné dážďovky a nahodili. Zatopené kmene vytvárali v prúde tíšinu, v ktorej sa pohojdávali naše dva malé plaváčiky. Biče sme položili vedľa seba do mladej trávy a s chuťou sme sa pustili do jedla, na ktoré sme v loveckom ošiali akosi pozabudli. Sústredili sme sa na jedlo.
Rozprávali sme sa o rybačke, povinnostiach v práci a len tak očkom pokukovali po plaváčikoch. Po výdatnom odhryznutí si z krajca chleba som pozrel na vodu a ... jeden z plaváčikov bol fuč! Okom som rýchle prešiel vodnú hladinu, či ho neodniesol niekam bokom prúd, no to už bič poskočil k vode. Rýchlo som ho vzal do rúk a jemne prisekol. Zásek sadol a jemná špička prúta sa zohla. Zrejme to bude asi zasa jalec, aj keď väčší ako tí doteraz, potajme som však dúfal, že by to mohol byť ten vytúžený pstruh. Štrnástka silon nedávala priestor k bohvieakému manévrovaniu. V rámci možností jemného náradia, vlasca a prekážok vo vode som sa snažil rybu zdolávať vodením do kruhu. Spočiatku sa mi to nie veľmi darilo a každú chvíľu to vyzeralo, že ryba vpláva pod korene spílených stromov alebo do konárov kriačia u druhého brehu a stratím ju. Mal som ju na prúte už hodnú chvíľu a stále som nemal ani poňatia čo som ulovil. Ryba sa držala stále u dna a nejavila známky únavy. Rozhodol som sa zariskovať a potiahol som bič väčšou silou. Špička sa ešte viac zohla a vlasec vyzeral, že sa musí už už pretrhnúť. Podarilo sa! Ryba sa zodvihla k hladine a v prikalenej vode sa v lúčoch slnka preblysol jej široký bok. Vzápätí znovu silno potiahla a ja som jej musel povoliť aby sa vlasec nepretrhol. To už sme s kamarátom hádali, čo to môže byť. Široký bok, ktorý sa mihol v prikalenej vode dával tušiť, že to jalec nebude, aspoň sa mi takého na Chvojnici ešte nepodarilo uloviť. Pstruha, ak by sme ho chytili, som očakával tak nanajvýš vo veľkosti lovnej miery a toto tu jej určite nezodpovedalo. Najskôr to bude karas alebo menší kaprík, ktorí sa do tejto vody dostávajú na jeseň pri vylovovaní vyššie položenej Radošovskej priehrady.
Postupne som získaval nad rybou prevahu. Jej výpady slabli ale stále sa držala u dna. Ešte chvíľu sa snažila oslobodiť, no potom sa už vzdala. Z vody vykukla najskôr jej hlava a o chvíľu nato sa položila na bok a kamarát ju podobral do podberáka. Bol to pstruh. A aký!
Krásne mohutné, strieborné telo s drobnými šupinkami a bruškom sfarbeným do zlatova dotvárali červeno čierne terčíky od hlavy až po chvost. Niečo tak krásne som ešte nevidel.
Položili sme ho do trávy a zmerali. Rovných 48 cm. O niečom takom sa mi ani nesnívalo. Môj prvý pstruh v živote a hneď taký nádherný! Chvojnica ma teda riadne prekvapila. Ak sa o nej odteraz predo mnou niekto vyjadruje pohŕdavo, ja sa len pousmejem a pomyslím na rozprávkovú hať skrývajúcu mnohé tajomstvá.


Článok bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.