Presná trefa

Presná trefa

Rybačke som prepadol z nášho okolia ako prvý. O rok sa pridal otec s bratrancom a potom už pribúdali ďalší kamaráti, ktorí trávili všetok voľný čas pri vode, ako po masle. Bol to práve druhý rok môjho rybárčenia, keď svoju premiéru s prútom v ruke mal aj môj bratranec Chosé. Ako čerstvý držiteľ rybárskeho lístka a vodičského oprávnenia na malú motorku si zaumienil, že spojí obe záľuby, k tomu „pribalí“ mňa a strávime pekné poobedie na rybách. Rybárske sebavedomie mu nechýbalo a nezareagovať na jeho výzvu – „vraj keď ja chytím rybu on chytí určite dve“ sa nedalo.

Pobalili sme všetko potrebné, do staručkého pioniera doliali benzín a vyrazili. Od vytúženého cieľa nás delilo asi osemsto metrov keď „spotený“ motor nášho veterána, po desiatich ušlých kilometroch, bez varovania zhasol. „Odišiel navždy“, pomyslel som si. Vek na to určite mal.

Posledný kilometer, ktorý nás delil od rybačky sme takmer ani nepostrehli. Snažiac sa ten historický exemplár roztlačiť sme dorazili k vode úplne spotení a vyčerpaní. Opreli sme motocykel o strom a padli do tieňa. Hoci nás strašila predstava spiatočnej cesty rozhodli sme sa, že si aj tak zarybárčime.Veľkými guľami šrotu sme si rozkŕmili lovné miesto. Vybrali sme ho starostlivo. Tiché, ukryté v malej zátočine pri trse leknínov asi tridsať metrov pred nami. Priam ideálne na ulovenie pekného kapríka. Jedinou jeho chybičkou však bola nutnosť perfektného hodu. Asi v polovici cesty stáli dva ostrovčeky z tŕstia medzi ktorými bol len asi meter široký priechod. Ak sme chceli chytať na tomto sľubnom mieste u lekien neostávalo nič iné len sa trafiť medzi ne. Bolo nám jasné, že ak zaberie ryba nebudeme jej môcť dať veľa priestoru na únik ale budeme ju musieť čo najskôr previesť medzi ostrovčekmi. Tridsaťpäťka silón dávala šance dotiahnuť takýto riskantný manéver k zdarnému koncu, tak sme si z toho príliš veľa nerobili. Prvé hody boli úspešné a naše nástrahy spadli na presne určené miesto. Až sa tomu nechcelo veriť. Prekvapil ma najmä Chosé, ktorý doposiaľ nahadzoval len v rámci tréningu na poli za domom.

Prúty sme položili do paličiek, zavesili policajtov a so skrutkovačom v ruke vykročili k stromu s opretou motorkou. Závadu sme bohužiaľ nenašli. Všetko vyzeralo byť v poriadku, nuž sme to vzdali. S predstavou ako tlačíme tých desať kilákov späť sme si sadli k prútom. Vtom sa policajt na Chosého udici prilepil o palicu a špička prúta sa začala triasť. Momente bol pri udici a sekol. Bohužiaľ naprázdno. Neostávalo nič iné len vymeniť nástrahu a znovu nahodiť. Na háčik napichol medovú kukuricu a hodil. V momente ako pustil silón sme vedeli, že je zle. Olovko s háčikom ladným oblúčikom síce pristálo neďaleko lekien no neprešlo úzkou uličkou medzi tŕstím, ale priamo cezeň. Nástraha bola vo vode no vlasec visel cez tŕstie ako telefóny drôt. „Tak teraz len dúfaj, že pri navíjaní budú pri tebe stáť všetci svätí a olovko s háčikom tam neuviazne“, snažil som sa ho potešiť. Bohužiaľ nestáli. Len čo sa háčik dostal z vody do tŕstia a opatrne sa vyšplhal do dvoch tretín rozmyslel si to a zapichol sa do pevných listov tejto zelenej prekážky. Chosé dotiahol cievku na doraz a začal sa súboj. Udica stenala, silón brnčal, ostrovček s tŕstím sa chvel ako vo víchrici. Všetko márne. V tom tŕstie povolilo, háčik sa odtrhol a olovko vystrelilo smerom k nám. Nakumulovaná energia mu dodala takú silu, že tých pätnásť metrov vzduchom preletelo ako vystrelený projektil a trafilo Chosého rovno do čela. Tomu sa podlomili kolená a sadol na zadok. Len čo sme sa prebrali zo šoku dali sme sa do smiechu. Na čele mu začala navierať poriadna hrča a ďakovali sme bohu za to, že to bolo len olovko. Radšej ani nepomyslieť ak by za olovkom prifrčal aj háčik.

Viac nám už dnes nebolo treba. Pobalili sme veci a chystali sa na návrat. Chosé sa rozhodol naposledy pokúsiť šťastie a „nakopol“ pioniera. Na prvý raz! Rýchlo sme naň naskočili a ponáhľali domov, aby sa zasa náhodou nerozhodol vypovedať poslušnosť.