Trištvrte na dvanásť

Prvú tohtoročnú rybačku sme si s otcom naplánovali na dvadsiateho mája. Náš obľúbený revír zostal zatiaľ zatvorený, no ministerská výnimka poskytovala aj tak slušný výber, kde začať našu kaprársku sezónu. Voľba padla na štrkovisko Unín. Táto menšia vodná plocha nám už v minulosti darovala pekné úlovky a tak sme dúfali, že aj nová sezóna na tejto vode bude zaujímavá.
Pri vode sme sa s otcom stretli o druhej hodine. Už pri prvom pohľade na štrkovisko nám bolo jasné, že podobný nápad ako my malo minimálne pol nášho rybárskeho združenia a nájsť slušné miesto na lov bude problém. S pribúdajúcimi metrami okolo štrkoviska priamo úmerne pribúdal aj počet rybárov. Postupne vo mne začínali rásť obavy. Nakoniec však všetko vyriešil otec, ktorý náhodou objavil svojho kamaráta, výborného kaprára Jirku, a pri ňom dve voľné miesta.
Otec sa posadil vedľa Jirka a ja som svoje náradie rozbalil o kúsok vpravo. Obe naše miesta poskytovali možnosť zaujímavej rybačky.
Taktiku lovu sme použili rovnakú. Jeden prút boilies, druhý prírodná nástraha.
Otec zvolil na oba prúty priebežné montáže so šesťdesiat gramovými olovami a háčkami veľkosti 6. Na jeden háčik nastražil dážďovku a na druhý prút zavesil boilie 16mm od Ritchworu príchuť krab-mušľa. Pribalil k nemu ešte PVA sáčok s nakrájaným boilie a celú montáž presným hodom umiestil na kraj ostrova do vzdialenosti asi 40m od brehu pred potopený strom. Na strom, ktorý bol celý pod hladinou a nebolo ho vidieť nás upozornil Jirko, ktorý toto miesto dobre pozná. Druhá udica s nastraženou dážďovkou pristála na špici ostrova pod malým zeleným kríčkom. Na tomto mieste sa nám podarilo uloviť nášho prvého úhora a tak dúfal, že nejaký úhor by mohol prísť aj dnes.
Ja som mal pred svojím miestom takisto ostrov. Tiahol sa kolmo k môjmu miestu a rozdeľoval tak hladinu na otvorenú vodu a malú zátoku. Na jeden prút som nachystal priebežnú montáž s kŕmidlom, šnúrou a háčik veľkosti č.4. Do kŕmidla som použil vnadiacu zmes Od Carp Devil Baits príchuť Scopex spolu so sterilizovanou kukuricou a pod háčik som vlasovou metódou nastražil takisto kukuricu. Takto prichystanú udicu som umiestnil na kraj ostrova smerom k voľnej vode. Na miesto som ešte nahádzal pár gúľ návnadovej zmesi zmiešanej s kukuricou. Na druhý prút som zostrojil helikoptérovú montáž s dvanásť centimetrovým nadvezcom z pletenej šnúry a háčikom veľkosti č. 4.
Ako nástrahu som použil dvadsiatku boilie sladká kukurica od Carp Devil Baits. Túto montáž som nahodil na vzdialenejší koniec ostrova. Keďže lovné miesto bolo na hod s PVA vreckom priďaleko, pomocou praku som sa aspoň pokúsil okolo miesta dopadu montáže nastrieľať pár guličiek boilie. Moje snaženie však neprinieslo očakávaný úspech nakoľko fúkal veľmi silný vietor. Rozhodol som sa to risknúť a udicu som nechal na mieste.
Nepríjemné prekvapenie ma čakalo v momente, keď som aj druhý nahodený prút položil do stojana. Na moju veľkú škodu som doma v rýchlosti zabudol prekontrolovať elektronické signalizátory a až u vody som zistil, že v jednom mám vybité batérie.
Ako najlepšia nástraha celej rybačky sa ukázali dážďovky. Otec mal na ne neustále zábery, ktoré sa prejavovali buď len pípnutím alebo prilepením policajta k palici, no na veľkú škodu sa ani jeden nepodarilo zúžitkovať. Otec mohol robiť čo chcel, no prút mal zrejme začarovaný. Vyskúšal takmer všetko od zmeny veľkosti háčkov, veľkosti nástrahy a dĺžky nadväzca až po experimentovanie s časom záseku no nič nepomohlo. Ku koncu z toho bol už zúfalý a podľa mňa aj unavený pretože bol neustále v pohybe. Na mojich prútoch sa zatiaľ nedialo vôbec nič.
Jirko, ktorý na tomto mieste lovil už od skorého rána zaznamenával zábery len od karasov a pleskáčov. Ráno sa mu podarilo vytiahnuť kapra no potom zábery kaprov ustali. Od chvíle keď sme prišli mi, chytil dvoch pekných karasov do štyridsať centimetrov na vlastnoručne vyrábané boilies.
Môj prvý záber prišiel asi po troch hodinách. Pekná jazda cez cievku. Prisekol som a po chvíli sa u brehu objavil pekný tridsať deväť centimetrový karas. Zobral nastraženú kukuricu na priebežnej montáži. Boiliesová udica bola od náhodu úplne „mŕtva“ čo som pripisoval nepresnému prikŕmeniu pomocou praku. Rozhodol som sa preto obidve udice vymeniť. Starý vymočený boilies som vymenil za nový, do PVA vrecka som pridal pár prekrojených a celých boilies a k tomu sterilizovanú kukuricu. Takto pripravenú udicu som potom umiestnil k ostrovu na miesto, kde som predtým chytil karasa. Na druhej udici som vymenil háčik a naň namiesto kukurice nastražil dážďovku. Bez kŕmidla, len s osemdesiatkou olovom sa mi podaril pekný dlhý hod pod previsnutú vŕbu na konci ostrova. Aj ja som dúfal, že s blížiacim sa oblačným večerom sa dá prekabátiť nejaký pekný úhor alebo ostriež.
Položil som prút do tripodu a čakal čo sa bude diať. Keďže som sa na jeden hlásič záberov nemohol spoľahnúť, neustále som očami visel na mojich žltých swingroch. Postupne však oči od mojich udíc odpútal otec, ktorý vľavo odomňa neustále zasekával do prázdna. Časom ma toto jeho vystúpenie úplne pohltilo. Po niekoľkých ďalších prázdnych zásekoch som už stál pri ňom a spolu sme vymýšľali ako celú vec vyriešiť. Asi pri treťom preväzovaní som sa otočil k mojim udiciam. V tom momente mnou prešiel blesk. Signalizátor teda zradil! Swinger na boiliesovke bol spadnutý. Priskočil som k udici a chvíľu mi trvalo, než som sa rozmyslel čo ďalej. Na helikoptérovú montáž som dnes chytal po prvý raz a moje skúsenosti s priebežným systémom boli skôr s opatrným poťahovaním alebo s jazdami cez cievku. Keď som jazdu z nejakého dôvodu prešvihol a swinger potom spadol dolu bola už ryba väčšinou dávno preč. Práve toto ma napadlo aj teraz. Udicu som nechal ležať v stojane a len kľukou navijaku som sa snažil znovu dopnúť vlasec s nádejou, že sa boilies neuvoľnil a veľmi neposunul. Na moje prekvapenie som však vlasec stále nemohol napnúť. To už som začal byť trochu nervózny a pohľad na vlasec, ktorý smeroval dosť ďaleko od miesta pôvodného hodu ma presvedčil. Ryba tam ešte je! Podarilo sa mi vlasec domotať a už som len jemne prisekol. Po krátkom súboji mi otec podobral pekného 53 centimetrového šupináča.
Od tej chvíle som sa od udíc nepohol. Teda len do tej doby, než začalo asi okolo pol jedenástej večer pršať. Uchýlil som sa pod najbližší strom a čakal čo sa bude diať ďalej. Popravde na mojich udiciach sa až do trištvrte na dvanásť nedialo vôbec nič. Prišiel len Jirkov otec a začal chytať popri nás. Pomaly sa blížil koniec lovu a tak som sa pobral všetko zbaliť. Zmotával som prvú udicu, keď som sa obzrel na otca. Stál na kraji vody, prút ohnutý ako luk a cievka rapčala. Bleskurýchlo som domotal aj druhú udicu a už som bol pri ňom. Mocoval sa s rybou už aspoň päť minút a stále ju nevedel pritiahnuť k brehu. Ja som pomaly rozbalil podberák a postavil sa pred otca. Vo svetle čeloviek sme videli, že vlasec je už u brehu, no ryba sa stále nechcela vynoriť. Otec ju potiahol ešte kúsok k nám, no ako vycítila plytčinu prudko vyštartovala popri brehu. Navijak rapotal a ryba si z neho potiahla práve toľko aby sa dostala za malý trs pálky, ktorá bola kus vpravo. Našťastie nebola vysoká a breh nebol zarastený, tak prút nadvihol a dostal sa takmer nad rybu. Vtom nás oblial studený pot. Hoci sme ešte stále nevedeli aký súper sa ukrýva na konci udice už sme takmer neverili, že ho aj uvidíme. Za pálkou z vody trčal koreň! Jeden jediný široko ďaleko a ryba za chvíľu než sa otec dostal ponad pálku vplávala rovno doňho. Nepomáhalo nič. Poťahovanie na všetky strany, pošklbávanie a iné možné aj nemožné manévrovanie bolo úplne zbytočné! S odhodlaním som sa pozrel na otca a spýtal sa ho aká tam môže byť hĺbka. Bolo chladno, no vyzeralo to na peknú rybu a ja som chcel aby otec doviedol tento súboj do úspešného konca. Vtom však koreň povolil a ryba znovu oboplávala pálku. Rýchlo sme sa obaja presunuli na pôvodné miesto a ja som s podberákom v ruke vyčkával ako to dopadne. Ryba sa konečne zodvihla ku hladine a mne sa zatajil dych. Dlhý mohutný chrbát mi naznačil, že podberák v mojich rukách nebude to pravé čo budem o chvíľu potrebovať. Rýchlo som ho hodil na trávu za mnou a požičal si väčší podberák od Jirka. Položil som ho do vody otec doňho pomaly naviedol už unavenú rybu. Len čo sme rybu položili do mokrej trávy šestka háčik sa jej vypol. Bol to nádherný sedemdesiat štyri centimetrov dlhý kapor šupináč vo výbornej forme.
Zabral na boilies krab mušľa o trištvrte na dvanásť v noci.
Viem, že sa chytajú ďaleko väčšie ryby, no tento bol prvý tohtoročný, úžasne bojoval a naviac to bol otcov osobák.

Článok bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.