Policajt vyletel k palici a prilepil sa na ňu ako mucha na mucholapku. Povolená brzda navijaku sa rozospievala a tridsiatka silon začala prerezávať kľudnú októbrovú hladinu štrkoviska. Samozasekávací koncový systém odviedol svoju prácu spoľahlivo a zmätená ryba na jeho konci si to namierila k náprotivnému brehu.
Stačilo málo. Zodvihnúť prút, pritiahnuť brzdu a „nakormidlovať“ rybu do podberáka . Malo to však jeden háčik. Aj keď rybárova reakcia bola rýchla, ryba bola rýchlejšia. Dobre poznajúc svoje vodné prostredie, skôr ako mohol rybár zmeniť jej smer, zaplávala za malý ostrovček a preplietla silón medzi tŕstie. Rybár i ryba sa ocitli v patovej situácii.
„Videl si to? To bude kus!“ vzrušene sa mi prihovoril.
Pritakal som a pri sledovaní márnych pokusov navinúť čo i len pár centimetrov zapleteného vlasca som očakával logický koniec. Určite sa každú chvíľu nad hladinou ozve rana ako plesnutie bičom, roztrhnutý vlasec bezvládne ovisne na konci prúta a rybárove oči zhasnú sklamaním.
Môj napätý sluch očakávajúci plesnutie však prekvapili rybárove rozhodné slová: „Podrž mi prút! Toto bude môj osobák, snáď ho nenechám uplávať!“
Neviem, či ma zaskočila jeho rozhodnosť alebo to ,že som sa nedočkal plesnutia, no nezmohol som sa na nič viac ako iba v nemom úžase pozorovať nasledovné udalosti. Zareagovať som dokázal, až keď z chladnej októbrovej vody trčala len jeho hlava. Hoci ostrovček s uviaznutou rybou nebol ďaleko, z rybárovej tváre bolo zrejmé, že voda je s každým jeho tempom chladnejšia a chladnejšia. Keď rybu vyplietol z tŕstia a vracal sa späť bolo vidieť, že by radšej ten osobák oželel. Pokiaľ vyšiel z vody a obliekol sa, ja som dovil vlasec na jeho prúte a vytiahol kapra s poctivou lovnou mierou nášho združenia – 40 cm.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára