Guľôčky

Pár rokov späť som si všimol, že sa moje rybárske okolie akosi mení. Rybári boli tí istí, náčinie mali tiež takmer rovnaké, ale akosi pribúdalo historiek o súbojoch s veľkými rybami, množili sa fotografie kapitálnych kaprov a pred blízkou predajňou rybárskych potrieb bolo čoraz častejšie vidieť rybárov ako odtiaľ nosia vrecká s akýmisi farebnými guľôčkami. Keď som raz s takým vreckom uvidel aj môjho známeho, nedalo mi to a riadne som celú tú záležitosť okolo guľôčok prešetril.
Dozvedel som sa to, čo som už dlhšie tušil. Fenomén boilies už dorazil aj k nám. Poznáte to. Fotografie obrovských kaprov, dramatické súboje a adrenalínové zážitky popísané v časopisoch sú ohurujúce, ale akési neosobné a vzdialené. Keď poznáte možnosti dnešnej techniky a vám sa nepodarilo takú rybu zahliadnuť ešte ani v akváriu, nieto chytiť, máte chvíľami pocit, že možno nie sú ani reálne a len svedčia o zručnosti grafika a fantázii autora. Toto všetko vám vŕta v hlave, pokiaľ nestretnete známeho s vrecúškom boilies. Stačilo pár minút a mal som jasno. Toto musím vyskúšať.
Leto ubehlo akosi prirýchlo a ja som sa nedostal na poriadnu rybačku. Zopár krát som pod háčik aj nastražil nejakú tú guľôčku, ale ryby ju akosi ignorovali. Začal sa september a hoci sa o takomto čase venujem už zväčša dravcom, tajomné kaprové guľôčky mi nedali spávať. Konečne nastala vhodná príležitosť ich vyskúšať poriadne tak ako sa patrí. Nachystali sme rybársku výpravu. Otca som prehovárať nemusel a nastávajúceho švagra Michala taktiež nie. Nakúpili sme dostatočné množstvo boilies a štyri dni som poctivo jazdil k rieke Morave zakrmovať. V deň D pre mňa prišiel otec, vyzdvihli sme švagra a hurá k Morave. Nervozita v aute by sa dala krájať a reč sa krútila stále okolo boilies. Literatúru sme mali naštudovanú, ale skúsenosti boli doposiaľ takmer nulové a jediné čo v nás udržiavalo nádej, že by to mohlo fungovať boli barvité reči známeho s vreckom z rybárskej predajne. Auto sme odstavili na malom panelovom parkovisku a k zakŕmenému miestu sa vydali pešo úzkym chodníčkom popri rieke. Miesto sme vybrali celkom nenápadné, malú čistinku na brehu, ktorú skrýval hustý porast lužného lesa. Dostať k nemu sa dalo len takým malým tunelom v hustých kriakoch. Už sa mi stalo, že som si miesto svedomito kŕmil a pripravoval a keď som celý vytešený z nastávajúcej rybačky prišiel k vode, miesto bolo obsadené.
Táto myšlienka ma strašila celou cestou, ktorú sme merali chodníčkom k nášmu miestu. Už zostávalo len prešmyknúť sa popri majestátnom jasene za kriaky a zložiť čoraz viac v rukách oťažievajúcu rybársku výstroj. Kráčal som prvý a pohľad, ktorý sa mi naskytol ma div nezrazil z kolien. Ujko rybár, dva prúty a dcéra chytajúca rybky na bič. Pred očami sa mi zotmelo a predstava vzrušujúcej rybačky sa rozplynula ako ranná hmla, ktorú rozfúka čerstvý vetrík. To sa však už cez kriaky predral aj otec a jeho široký úsmev a hlasné nazdááár vo mne rozdúchalo poslednú tlejúcu iskierku nádeje. Vysvitlo, že rybár je jeho kamarát z detstva, s ktorým vyrastal a po veselom zvítaní sa rozprúdila živá debata. Z rybačky predsa len niečo bude. Pomyslel som si, keď som sa dozvedel, že sa s dcérou prišiel len tak trocha „vyluftovať“ a už pomýšľajú na odchod. Čo ma však zarazilo bolo, keď nám okrem iného povedal, že ani on neprišiel na volné miesto a vystriedal známych, ktorí tu lovili celú noc. Celú noc a nechytili ani šupinku!
Pomaly sme sa začali vybaľovať a chystať udice. Do vody letela ešte malá dávka guľôčok a my sme si vypočuli historku o zdolávaní asi meter dlhého amura, ktorého sa podarilo tomu rybárovi kedysi uloviť o pár desiatok metrov vyššie po prúde. Vtedy som ešte netušil, že túto historku o „vyštípanom“ amurovi budem počuť ešte veľa ráz, keď ho stretnem s otcom dakde u vody.
Prúty boli nahodené, u vody sme zostali len my traja a komáre začali dobiedzať. Aká krása a neopísateľný kľud. Bol som rád, že sme si pre rybačku vybrali práve rieku Moravu, ktorú mnohí rybári obchádzajú a nesedíme niekde u štrkoviska, hoci krásneho a dobre zarybneného, no chvíľami pripomínajúceho skôr autokemping ako miesto pre rybačku a relax.
Deň sa začal chýliť ku koncu a útoky komárov pripomínali vlny útočiacich bojovníkov kamikadze, ktorí riskujúc svoj život sa snažili ucucnúť si svoju večernú dávku teplej krvi.
Sedeli sme tu už bezmála šesť hodín a signalizátor nevydal ani hlások. Šesť prútov, šesť hodí, šesť stovák za boilies a nič!
Ostražitosť bola dávno ta tam, sústredenie vyprchalo a v záber dúfal už málokto. Obloha sa začala pomaly zaťahovať a v diaľke sa zablyslo. Dusno bolo na nevydržanie, na strome sa nepohol ani lístoček a komáre zvýšili intenzitu teroru. Ten kto voľakedy sedel na večer u vody v lužnom lese vie o čom hovorím.
Signalizátor na švagrovej udici krátko pípol! Všetkými miklo a strnuli sme. Na chvíľu všetko znehybnelo a stíchlo. Dokonca aj komáre sa kamsi podeli. Červená dióda na poslednej udici dávala najavo, že sa čosi stalo. To čo sa udialo potom som dovtedy ešte nezažil. Policajt sa prilepil k prútu, signalizátor začal kvíliť tak, že to museli počuť v okruhu niekoľkých kilometrov a z povolenej cievky mizol vlasec rekordnou rýchlosťou. Na moje počudovanie sa švagor vôbec neponáhľal. Pomaly sa postavil a za ušikmásajúceho zvuku signalizátora rozvážne prišiel k prútu, dotiahol brzdu a zasekol. On snáď nemá nervy!
Súboj, ktorý sa potom odohrával predo mnou bol presne taký o akom sa dočítate v časopisoch. Raz mal navrch rybár, raz ryba. Po desiatich minútach bol čas prichystať podberák. Zhostil som sa tejto úlohy s nadšením. Rozbalil som štandardný podberák štandardnej veľkosti na štandardných kaprov našich revírov. To že kapor bol nadštandardný som zistil už o chvíľu. Unavený kapor z posledných síl bojoval u brehu. Posledný raz sa pokúsil o únik a vzdal to. Položil sa na bok a ja som sa ho snažil vtesnať do podberáka. Z rutinnej záležitosti podobrať zdolanú rybu do podberáka sa vykľul vážny problém. Jednoducho kapor bol väčší ako podberák a dostať ho na breh dalo zabrať nielen podberáku, ale najmä našim nervom. Meter v Michalových rukách ukázal rovných 74 centimetrov. Švagrov osobák!
Sadol som si späť k mojím dvom mlčiacim prútom a dúfal v podobný zázrak. Sústredenie naberalo znovu na intenzite a zatiaľ čo ja s otcom sme hypnotizovali naše signalizátory Michal vymenil guľôčku pod háčikom a znovu nahodil. Blýskanie sa priblížilo a obloha potemnela. Bude pršať.
Záber na mojej udici prišiel bez varovania. Signalizátor začal vrieskať a cievka sa roztočila ako kolotoč. Hoci som celú tú dlhú dobu na tento okamih čakal zaskočilo ma to. Chvíľu som nedokázal nič iné len pozerať ako mi ubúda vlasec na povolenej cievke. Vyskočil som a siahol po prúte. Dotiahol som brzdu a prisekol. Priveľmi! Prút sa zohol a hrozilo, že sa zlomí. Rýchlo som trocha povolil brzdu a pozeral na to ako si to ryba namierila hore prúdom. Zásek sedel a ja som rozmýšľal čo urobiť. Takéto niečo som mal na udici prvý raz. Znovu som trocha pritiahol brzdu, no ryba si toho zrejme ani nevšimla. Silon stále frčal hore prúdom. Svetla bolo už veľmi málo a ja som mohol len sťažka odhadovať, kde sa ryba asi nachádza. Koryto rieky bolo na našej strane plné potopených kmeňov a ja som mohol len dúfať, že pri toľkom vytiahnutom vlasci bude ryba dakde u moravského brehu, ktorý sa zdal byť čistejší. Vtom ťah prestal. Kapor sa stočil po prúde a ja som sa snažil rýchlo dovíjať vlasec aby som s rybou nestratil kontakt. Keď sa dostal poniže naše stanovisko znovu som pocítil jeho silu, teraz znásobenú silou prúdu. Prežíval som rybársky ošiaľ. Súboje, ktoré som zvádzal na štrkoviskách s násadovými kaprami sa k tomuto nedali ničím prirovnať. Nervy som mal úplne v háji. Podarilo sa mi kapra otočiť a pomaly ho pumpovaním priťahovať. Nohy sa mi od nervozity triasli ako malému kozľaťu a v duchu som sa modlil aby sa nevypol a mohol som ho ho aspoň zazrieť v plytšej vode u brehu. Moje prosby boli vyslyšané. Podarilo sa mi ho unaviť a pritiahnuť k brehu. Keď už zostávalo len ho podobrať situácia sa skomplikovala. Michal, ktorý už mal pripravený podberák bol neodkladne odvolaný zvukom svojho signalizátora. Môj kapor nebol ešte na brehu a už zvŕtala cievku jeho prútu ďalšia ryba. Našťastie bol na blízku otec a znovu po dramatickom vtesnávaní veľkej ryby do malého podberáka som mohol zobrať do rúk meter a vysloviť vtedy pre mňa magických 74 centimetrov. Môj osobák!
Tretí kapor Michalovi už nedal takú robotu a po menšom súboji vylovil 66 centimetrového krásavca. To sa však už nebo úplne zatiahlo a začali padať prvé kvapky. Hoci sme priali takýto súboj s rybou ešte môjmu otcovi, museli sme našu rybačku predčasne vzdať. Len čo sme nasadli do auta strhla sa poriadna búrka a prívaly vody padajúce z pretrhnutého neba nám takmer nedovolili vydať sa na spiatočnú cestu.
Teraz s odstupom rokov už pozerám na vtedajšiu rybačku s nadhľadom. Veľa vecí by som robil inak a viem, že v rieke Morave sú aj ďaleko väčšie kapre. Ale ten môj prvý sedemdesiatnik chytený na guľôčku mi navždy zostane hlboko zapísaný v mojom rybárskom srdci.

Článok bol uverejnený v časopise Poľovníctvo a rybárstvo.